1. Kapitola

24. ledna 2011 v 21:46 | keishatko |  Spln mesiaca
Takže toto je moja prvá poviedka, snáď sa vám bude páčiť, píšem prvý krát, tak sa poteším ak ma na niečo upozorníte, čo by som mohla zlepšiť. Zatiaľ sem dávam prvú kapitolu. Príjemné čítanie.

Nový domov





Yu

Vojdem do staršej budovy, ktorá má byť odo dneška mojou školou. S otcom sme sa sem prisťahovali len pred týždňom, do tejto nič hovoriacej dediny. Nevadí, hlavne že budeme mať pokoj.
Takže, kde tu mám hľadať riaditeľňu, snáď budem šťastie na niekoho kto by mi poradil. Prvý adept by sa našiel. Kúsok predo mnou postáva trochu vyšší, modro vlasý chalan, snáď bude ochotný poradiť.
"Prosím ťa, mohol by si mi...," nedopoviem, a už mi skáče do rečí.
"Daj si odpich!" zhukne.

Tak si asi budem musieť poradiť sám. Neviem akým zázrakom sa mi podarí nájsť riaditeľňu, ale našiel som ju. Riaditeľ je trošku menšieho vzrastu a pivným bruchom. Je to príjemný človek. Dostal som rozvrh hodín, mapku školy a zoznam kníh čo si mám kúpiť.
Idem do 2.E, nastúpiť na novú školu až v druhom polroku školského roka asi nebol najlepší nápad, ale vďaka mojej fotografickej pamäti by som nemal mať z učivom problémy.

Pomocou mapky nájdem svoju triedu, zaklopem a čakám.
"Dobrý deň, ja som tu nový, Mochizuki Yoru," predstavím sa.
"No už sme vás očakávali, trieda, dnes k nám prestúpil nový žiak pán Mochizuki," oznámi učiteľ triede, všetci si ma obzerajú a šuškajú si, čakám, kým ma učiteľ posadí. Všimnem si, že je tu ten chalan, ktorý ma tak rýchlo odpálkoval, no pekne.
"Sadnúť si môžeš úplne dozadu," ukazuje učitel smerom k oknám, vyzerá, že tam nikto nesedí, tak si sadnem bližšie k oknu, to je moje najobľúbenejšie miesto. Rád sa pozerám z okna, keď ma hodina nebaví. Vytiahnem blok a pero a začnem zapisovať to čo diktuje učiteľ, aby som mal aspoň niečo. Od niekoho si budem musieť požičať zošity.
Tak nerád si o niečo pýtam, ale asi sa tomu nevyhnem.

Dvere do triedy sa znovu otvoria a vojde na prvý pohľad odstrašujúci typ človeka.
Vyzerá ako niekto, kto sa vyžíva v šikanovaní. Vysoký, pod košeľou sa mu rysuje vypracovaná postava (nie, že by som si to akosi všimol), kratšie čierne vlasy a zelené oči, náušnice a piercingy v ušiach. Akosi sa tu oteplilo a vyschlo mi v hrdle.

Ide mojím smerom, keď ma zbadá zasekne sa v polovici pohybu.
"Akyra, čo má toto znamenať? Nevieš mi to vysvetliť?"
"To je náš nový spolužiak, ako si si už všimol a kedže už niesú voľné miesta, tak bude sedieť vedľa teba, to ti snáď mohlo aj samému docvaknúť, nie?!"
"Tak nový žiak hovoríš?! Tuším sa trochu zabavíme."
Po asi uspokojivej odpovedi si to konečne namieri mojim smerom.
"Meno ubožiak," vyštekne na mňa. Tomu vravím slušná výchova.
"Keď sa niekoho pýtaš na meno, patrí sa aby si sa sám predstavil," odpoviem mu na otázku, či vlastne to otázka ani nebola.
"Pán Fujimara, vás neučili slušnému správaniu? Okamžite si sadnite a buďte už ticho," okríkne ho učiteľ.
Hneď ako si sadne, učiteľ pokračuje vo výklade.
"Aby sme si ujasnili ubožiak, na mňa si hubu otvárať nebudeš, inak na ňu tvrdo dopadneš, ale aby si nepovedal, že nemám výchovu, volám sa Fujimara Ryuji a teraz to tvoje!"
Milý chalan, asi by som ho nemal zbytočne provokovať.
"Mochizuki Yoru, teší ma."
"Mňa ani nie, túto lavicu som mal vždy len pre seba, a teraz sa tu musím deliť s tebou, tak ti radím aby si ma zbytočne nerozčuľoval. Rozumeli sme si Yu-chan?!" Ten ma snáď provokuje či čo.
Za tú prezývku by som mu rád už narovnával fasádu na tvári, ale sľub je sľub, tak to ignorujem.
"Vynasnažím sa, aby si ma nepočul ani dýchať," tú štipku sarkazmu som si nemohol odpustiť.
"Tak to ti radím!" štekne a už sa so mnou nebaví.

Konečne zvoní a učiteľ odchádza.
"Ryuji, tak hýb tou kostrou." Zaznamenám ako sa postaví a už ho nie je. Hneď sa lepšie dýcha, nafúkanec jeden.
"Yo, volám sa Daichi, dám ti radu čo sa týka Fujirami, neotravuj ho a on ťa nechá žiť pokojný život. S ním idú žarty bokom," vyklopí hneď na jeden dych chalan, čo sa ku mne nakláňa.
"Yoru. Aj tak som nemal nič iné v úmysle robiť, nechcem vyvolávať zbytočné problémy, o tie fakt nestojím. Prosím ťa, mohol by si mi požičať svoje zošity na opísanie, nikoho tu ešte nepoznám. Som dosť pozadu s učivom, tak to potrebujem dohnať." Využijem situáciu, keď sa už unúval sem prísť.
"V pohode, po škole pôjdeš so mnou a ja ti ich všetky dám, máš čo doháňať, je toho dosť a môžem ti ukázať aj kníhkupectvo, kde si môžeš kúpiť učebnice ak nie si proti," ponúkne sa.
"Budem len rád." Hneď mám lepšiu náladu.
"Tak dohodnuté, teraz zdvíhaj kotvy, ideme do inej triedy, máme biologiu a tá je v inej časti školy."
"Dobre, už idem," hodím tašku cez rameno a sledujem kam ide.

Zvyšné hodiny prebehnú bez problémov, už sme v triede neboli, tak som nemusel sedieť vedľa Fujirami, ale vedľa Daichiho, vykľul sa z neho dosť ukecaný chalan. Taťko bude mať radosť, že som si našiel kamaráta, v tej predošlej škole to nebolo najružovejšie, tak sme chceli začať od znova.

Koniec vyučovania, šatňa a už som na ceste s Daichim pre zošity. Ani sa nenazdám a tvárou čistím chodník pred bránou školy. Ryuji má svoju zábavu.
"Si v pohode? " Pribehne ku mne Daichi a pomáha mi na nohy, zatiaľ čo ostatný sa dusia smiechom.
"Som v poriadku, nič sa neboj," ubezpečujem ho.
"Nič si s toho nerob, nie si prvý ani posledný komu to spravili. Ten čo ťa sotil, ten blondiak, to je Shui, Ryujiho najlepší kamarát a pravá ruka a ten modrovlasý, prestúpil k nám pred troma mesiacmi, ten sa k nim pridal tiež, je to Shuiov bratranec, tak ho vzali medzi seba, perfektne k nim zapadá," oboznámuje ma Daichi zo zbytkom party. Nie, že by som o to nejako bohvie ako stál.

Domov prídem o dosť neskôr. Taťko si ma vystriehne vo dverách, aby ma vyspovedal. Do izby ma pustí, až keď mu dopodrobna popíšem deň v škole. Zopár detailov si radšej nechám pre seba, nemusí vedieť všetko.
Poctivo si opíšem všetky zošity. Dá mi to dosť zabrať, ale zvládol som to. Zbehnem dolu dať si niečo pod zub, nejako mi vyhladlo. Idem ešte pozrieť Toshiho a Kazua.
Vychádzam zadnými dverami, za našim domom je totiž les a tam žijú dvaja moji miláčikovia. Zapískam a čakám, viem že ma počuli. Zem sa začne trochu otriasať.

"Vždy rovnakí, ešte že nie sme v horách, nerád by som zažil lavínu," bručím si popod nos. Z lesa sa vyrútia dvaja nadmieru väčší vlci a zastavia sa tesne predo mnou. Toshi je krásny strieborný vlk a Kazuo zas čierny, sú nádherný a sú moji. Našiel som ich keď boli ešte vlčence, matka ich odvrhla, lebo sa líšili od ostatných, už vtedy sa mi zdali nejaký väčší. Nevenoval som tomu pozornosť. Taťko mi ich dovolil nechať pod podmienkou, že keď podrastú budú žiť v lese ako sa na vlkov patrí, tak som ich naučil všetko čo by mali vedieť, aby v lese prežili. Mne samotnému siahajú veľkosťou po plecia a to nie som najmenší. Oni nie sú obyčajný vlci, okrem svojej veľkosti vedia ešte niečo. Títo dvaja sa dokážu premeniť na človeka, ale nepraktizujú to, v tej podobe sú najzraniteľnejší. Len ja viem o tejto ich výnimočnosti, neraz mi vďaka tomu zachránili život.
"Tak ako bol prvý deň v novej škole Yu?" už vyzvedá Toshi, ten je vždy tak zvedavý. Čo sa týka povahy, tak Toshi je ten spontálny a optimistický, zato Kazuo je zas tichý, všetko najprv zváži a potom koná. Možno sa to nezdá, ale z nich dvoch je Kazua ten citliveší. Všetko si moc bere k srdcu, nie je to na ňom vidieť, ukrýva to za svoj ničhovoriaci výraz. Keby som s nimi nebol už odmalička, tak aj mňa tým oklame, že mu je všetko jedno. Opak je pravdou.
"No, prebehlo to celkom dobre, mám už jedného kamaráta, a ostatné ako vždy býva na školách."
"Neublížili ti? Keď ti skrivili len vlások na hlave, tak si to s nimi osobne vybavím," to už sa do toho vloži Kazua, nebol moc nadšený sťahovaním, ale musel sa prispôsobiť ako my ostatní.
"Neboj neboj, klasické upozornenie, aby som vedel kto je tam šéfom a nevyskakoval si. Teraz budem hrať na úbožiaka, čo na nič nemá, nemôžem si dovoliť robiť rozruch, už len kvôli taťkovi."
"My vieme Yu, ale aj tak na seba dávaj pozor, keby niečo vieš ako nás zavolať a my tam prídeme."
"Dobre viete že ani to nemôžem, keby vás niekto videl budú vás loviť a to nechcem, čo by som si bez váš počal?" pozriem na nich, vedia, že mám pravdu.
"Ale aj tak buď opatrný!" nedajú sa odbiť.
"Áno buď opatrný, to zapečatenie sily ťa dosť vyčerpalo, nesmieš sa prepínať, teraz si mal hybernovať, aby si sa vrátil do normálu a nie tu pobehovať. Tie tri dni spánku by nikomu neublížili," zamračí sa Kazua.

Nedávno som si kvôli bezpečiu pred ostatnými dal zapečatiť silu do tetovania na rukách, pečatné obväzy, ktoré sú mimochodom červené (aspoň vyzerám štýlovo), ktorými mám ruky obviazané len udržujú ešte väčšiu kontrolu, aby sa niečo nepokazilo.
"Za týždeň sú polročné prázdniny, sú to štyri dni, vtedy môžem hybernovať, to vydržím," snažím sa o kompromis, to by ich mohlo upokojiť, ale aj tak na mňa pozerajú tým svojím pohľadom "nás tak ľahko neoblafneš." Čo už s nimi mám robiť, majú už so mnou svoje skúsenosti, preto sú moc starostliví. Ten týždeň ma nezabije, ale budem dosť vysilený, to mi aspoň nahráva do môjho plánu, hrať si na normálneho stredoškoláka, ktorý chce len doštudovať. Nedám sa tak ľahko vyprovokovať a dajú mi pokoj. Aspoň v to dúfam.
"Dobre, zatiaľ to necháme tak, ale dlho to neodkladaj, dobre vieš, že potom môžeš skolabovať hocikde a my tam nebudeme, aby sme ti pomohli, tak sa neprepínaj na viac ako týždeň. Inak ťa donútime na silu a to sa ti dvakrát páčiť nebude," vyhráža sa Toshi, od neho je to celkom neobvyklé, asi sa o mňa fakt moc boja.
"Sľubujem, že to bude len tento týždeň a dám sa do toho, tak sa toľko nebojte. Mám rozum a viem kedy mám dosť."
"Labu do ohňa by som zato nedal, môj milý, už sa stalo že si išiel na doraz svojich síl," no a dostal som čo som chcel.

Kazua mi ten deň doteraz neodpustil, stálo ma veľa ho presvedčiť, že má ísť žiť do lesa spolu s Toshim. Nechcel sa odo mňa pohnúť ani na krok. Toshi so mnou prestal na pár mesiacov rozprávať a od neho je to asi najväčší trest, keďže jemu pusa ide neustále.
Keď som sa rozhodoval o tej pečati, tak prevážila tá hnusná udalosť, nechcel som, aby sa to viac krát opakovalo. Mali so mnou ťažké chvíle. Už by si fakt mohli niekoho nájsť.
"Dobre, ja viem ale už sa to nestane, tak mi verte, len týždeň a budem hybernovať, oki?" Obaja s veľkou nevôľou prikývnu.
"Dobre, teraz už musím, inak si taťko všimne, že stojím tu." Nerád, ale musím ísť dnu.
"Ešte pusu, aby sa mi dobre spalo," doteraz som si neodvykol na túto drobnosť. Obaja sa na mňa vrhnú a pooblizujú mi tvár až kým nie sú spokojní a až potom odbehnú. Na kraji lesa sa ešte otočia, to už im mávam. Bol by som radšej, keby boli pri mne stále, ale viem, že les je ich domov a nemôžem od nich žiadať, aby trčali u mňa a ani taťko by s tým aj tak nesúhlasil.

Vojdem dnu, hodím sa pod prúd sprchy a už som v posteli. Musím sa aspoň trochu vyspať.

 

13 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 niss niss | 14. února 2011 v 11:00 | Reagovat

krása ^^

2 Kayleigh McCamyo Kayleigh McCamyo | Web | 19. února 2011 v 2:26 | Reagovat

Júúú, origoš povídkáááá xD Hej, jako, totálně zajímavý nápad! (Oceňuju originalitu, páč, vymyslet něco na něco už vyymšleného, to zvládne skoro každý, ale vymyslet si vlastní prostředí s vlastními postavami a jejich vlastními osudy, to je umění, a ty božsky píšeš, takže, jako, palec totálně nahoru, jo.

Paráda, jako, hej, totálně díky za komenty! xD (To čéka dycky, jako, potěší, víš? xD Faktis díky, moje Newest SBénko! xD

3 Karin Karin | 21. listopadu 2016 v 23:26 | Reagovat

Moc pěkně píšeš. :-)  :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Layout by Luczaida.blog.cz