2. Kapitola

29. ledna 2011 v 17:52 | keishatko |  Spln mesiaca

Záchrana

Yu

Týždeň v škole prebiehal pokojne. Až na zopár chvíľ kedy si musel Ryuji a jeho kamaráti dokázať, že majú väčšie ego ako my ostatní, samozrejme som sa tomu tiež nevyhol. Nedostatok spánku sa mi už odráža na tvári, mám veľké čierne kruhy pod očami, ktoré sa snažím zakryť make-upom. Ráno začínam tým, že si spravím poriadne silnú kávu, aby som to v škole vydržal. Pred taťkou sa držím, ale tých mojich dvoch šibalov tak ľahko nepresvedčím, už teraz po mne Kazua zazerá, ale nemôžem vynechať školu. Musím toho veľa dohnať. Zlé sny mi na spánku tiež nepridávajú. Za tento týždeň som sa možno dvakrát normálne vyspal. Šľak aby to trafil.





Konečne nastane posledný deň pred prázdninami. Konečne si doprajem zaslúžený odpočinok, už len jedna hodina dejepisu, dvojhodinovka telesnej a hor sa domov do teplej postele a tri dni hybernácie môžu nastať.
Vtedy upadnem do takzvanej kómy, nič nevnímam, nič sa mi nesníva. Taťku som už upozornil, pred ním neutajím, že pár dní nevychádzam z izby.
Za tie tri roky čo som doma si už zvykol a berie to ako súčasť môjho života. Bol strašne rád, keď ma konečne pustili domov. Má už len mňa.

Koniec dejepisu, z telocviku som ospravedlnený, takže sa pekne usadím na lavičku a pustím si mp-trojku. Slúchadla mám stále na krku, bez nich nejdem ani vyniesť smeti.
"Sakra, musím na záchod," idem na učiteľom, nech ma pustí.

Umývam si ruky, keď ma zaujme niečo vonku na školskom dvore. Stoja tam asi siedmy chalani a v strede nich nie je nikto iný ako náš nafúkanec Ryuji. Ignorujem to a idem späť na hodinu. V polovici sa otočím a bežím na dvor, kde som ich videl. Prečo ja musím byť taký dobrák a presvedčiť sa, že to ten pako prežije?

"Kam do čerta zmizli, však tu ani pred minútou stáli," rozbehnem sa smerom, kde tuším, že asi išli. Môj šiesty zmysel ma zase nesklamal, už ich vidím. Idú smerom preč od školy, to nebude dobré až učiteľ zaregistruje, že som na tom toalete nejako dlho, snáď si to ani nevšimne.

Po piatich minútach chôdze zmiznú v nejakej budove. Vyzerá, že sa už dlho nepoužíva, nejaká bývala továreň. Po tichu sa za nimi zakrádam, stoja uprostred miestnosti. Nenápadne sa schovám za pilier, je dosť široký, tak ma neuvidia. Mám dobrý výhľad na Ryujiho a som dosť blízko, aby som počul o čom sa zhovárajú.

"Prosím, nech sú to jeho kamoši a dohadujú sa koho zbijú najbližšie, nerád by som do toho zasahoval," mrmlem si po tichu pre seba.
"Tak povieš mi už čo si také dôležité chcel, že si ma sem vytiahol?" Ten čo stojí v čele sa len uškrnie a luskne prstami. Traja sa rozbehnú proti Ryujimu a snažia sa mu zasadiť úder. Ten sa úspešne bráni, kým sa za neho neprikradne ďalší a neovalí ho palicou po hlave.

"Toto bol špinavý trik," nadávam, tak aby ma nepočuli.

Ryuji sa zapotáca, len na pár sekúnd, ale aj to stačí aby mu zasadili dobre mierenú ranu do tváre a leží na zemi. Dvaja ho hneď chytia a zväzujú mu ruky za chrbát.
"Takto sa mi viac páčiš, nebudeš sa toľko vspierať," rehoce sa mastná hlava. By ma zaujímalo, kedy sa naposledy kúpal, až sem ho cítim.
"Používaš špinavé triky Surino, nemal by si šancu, keby si bojoval fér, vždy musia všetko za teba spraviť druhý, si obyčajná krysa, aj to ich urážam, keď ťa s nimi porovnávam," odpľuje si.
"Možno máš pravdu, lenže ja ťa teraz ponížim a ty s tým nič neurobíš. Vyzlečte ho!" prikáže.
Pomaly začínam tušiť kam to smeruje a ani trochu sa mi to nepáči, začína mi krv vrieť.
"Čo chceš robiť? To ma tu chceš nechať nahého a odísť? To by sa na teba podobalo."
To mu pakovi to snáď nedošlo. Bodaj by mal pravdu, ale podľa výrazu mastnej hlavy o tom dosť pochybujem.
"Čaká ťa horšie, než len nahý pobehovať po dedine. Trochu si spolu užijeme. No skôr ja a ty mi poslúžiš ako šľapka. Výhoda je, že ti nemusím za tvoje služby platiť." Jeho rehot sa ozýva budovou.
"To nemyslíš vážne, ty ma chceš znásilniť! To ti tak ľahko neprejde. Radšej si odhryznem jazyk a vykrvácam, než tebe dovolím dotknúť sa ma!" zvyšuje Ryuji hlas. Až sem vidím akú paniku a strach má v očiach. Kde má tých svojich kamošov, keď je ich potreba, však bývajú stále pri ňom ako jeho tiene.

"Pochybujem, že to spravíš, tvoj pud sebazáchovy ti to nedovolí a aj keby, kým by si vykrvácal tak by som si ešte stihol užiť. Pomsta je sladká. A táto obzvlášť. Aká náhoda, že si riaditeľ zavolal k sebe tých tvojich kamarátov. Ako keby to bol osud, nemyslíš?"
No a mám odpoveď na to kde sú. Určite má v tom prsty.

"Bastard takže to bola tvoja práca, aby Akyra so Shuiom išli do riaditeľne, som si hovoril čo by od neho chcel ten starý páprda." Rozčuľuje sa Ryuji.
"Áno áno, nie som ja geniálny?! Stačilo na to málo. Dal som rozbiť okno v kabinete jedného nemenovaného učiteľa a poslal svojho človeka nech povie, že ich pri tom videl. Jednoduché ako facka. Dosť bolo reptania a idem si pre svoju odmenu, už len pri pomyslení, že ho vrazím tebe do zadku ma dokáže vyrajcovať do najvyššej miery. Ale neboj, keď s tebou skončím nechám chlapcov nech si aj oni užijú, nie som ja ale dobrák, čo povieš?"
"Dúfam, že zhniješ v pekle," kričí Ryuji a snaží sa dostať čo najďalej od neho, ale zviazané ruky a fakt, že ho ešte držia tí bastardi mu to nijako neuľahčuje. Ale to už ja vyliezam zo svojej skrýše, nemôžem sa nato pozerať.
"Môžem sa pridať?" poviem dosť na hlas, aby som upútal ich pozornosť. Nečakám dlho.
"Ale, ale koho to nám čerti nesú? Kto si?" vyzvedá mastná hlava.
"Niekto kto mu to už chce všetko vrátiť aj s úrokmi," snáď môj plán vyjde.

Keď ma Ryuji zbadá dosť zbledne, otvára a zas zatvára pusu, asi mu došli slová. Keby som sa nenachádzal v takejto situácií tak sa na tom aj zasmejem.

"Nebodaj aj tebe znepríjemňuje život, pokojne sa postav do rady, prvý ho budem mať ja, potom mi je to jedno, čo sa s ním stane," povie a ďalej mi už nevenuje pozornosť.
Hlúpa chyba.
Ignorujú ma aj ostatní, len Ryuji ma nespustí z očí. Pomaly sa postavím za mastnú hlavu, keď už si rozopne zips a vyťahuje si svoj nástroj. Chytím ho zozadu za bundu a jedným pevným trhnutím hodím za seba, chrbtom narazí do piliera a šmykne sa po ňom dole, kde ostane nehybne ležať. Moment prekvapenia bol na mojej strane.
Ryujiho držali traja, jeden ho držal za ramena a tlačil k zemi a z každej strany ho jeden držal za nohu aby nekopal. Mám iba jednu možnosť ako ich od neho dostať.

Vyskočím do vzduchu, kde spravím salto, rukami dopadnem rovno medzi Ryujiho nohy a svojimi vykopnem do strán, chalani tým, že dostali kopanec do hlavy odletia pár metrov ďalej. Nasledovne sa rukami od zeme odrazím a oboma nohami kopnem do hrude tretieho čo je Ryujimu pri hlave. Chlapec to tak rýchlo nerozdýcha, hlavne nie vtedy, keď mu ešte stále stojím na hrudi. Ostávajú ešte traja čo sa prizerali. Rozbehnem sa proti nim. Prvý sa spamätá ten na ľavo, hneď si uvedomí čo sa stalo a v ruke sa mu zrazu zablisne nôž. Kamarát pokúša šťastenu. Začnem sa s ním hrať ako mačka s myšou, kým sa nepridajú zostávajúci dvaja, asi si mysleli, že budú mať väčšiu šancu, keď pôjdu všetci naraz. Smola pre nich. Ten s tým nožom sa oháňa, a tuším začína byť nasratý, že mu uhýbam. Ukončím to rýchlo, kým sa ešte nikto neprebral, v momente, keď si myslia, že ma zatlačili do kúta, im zmiznem z očí a stojím za nimi. Prvému podkopnem nohy a lakťom do brucha ho zložím k zemi, druhého s otočkou kopnem do chrbta, kde sa zastaví o stenu, trochu praskla, dal som do toho kopu viac sily a tretieho chytím za hlavu a tresknem s ňou o zem, nemá šancu sa znova postaviť.
Nech je rád, že som mu zlomil iba nos.

"Kto si zač a prečo toto všetko? Som si myslel, že ho nenávidíš, mohol si si užiť a ponížiť ho!" ozve sa za mnou.
Otočím sa za hlasom a stuhnem na mieste, ten s tými mastnými vlasmi drží Ryujiho za vlasy a pri krku mu prikladá nôž, ten si snáď nedá pokoj. Kolieska v mojej hlave šrotujú na plné obrátky.
"Nemám rád viacero ľudí a neznásilňujem ich na počkanie," odvrknem s odporom v hlase. V sekunde stojím oproti nemu a držím nôž za čepeľ aby Ryujimu neublížila.
"Čo...ako si....kedy si to...," začne koktať a jeho telo sa roztrasie. Asi mu došlo, že proti mne nemá šancu.
"Poviem ti to len raz a nebudem sa opakovať a radím ti aby si si to dobre zapamätal!" Pozriem na neho s očami vraha. Ohrozovať Ryujiho nikto nebude.
"Priblíž sa k Fujimarovi len na 10 metrov, tak budeš umierať pomalou a veľmi bolestivou smrťou, skús nejaké triky na moju osobu alebo na neho zabijem ťa, len na neho krivo pozri zabijem ťa a tvoje zvyšky hodím potkanom, aby sa nažrali. Pochopil?"
Z tváre sa mu pomaly vytráca farba, ruky sa mu trasú a pomaly začína cúvať, aby sa odo mňa dostal čo najďalej.
"Odpovedz, pochopil si?" Dochádza mi trpezlivosť
"Á..án..áno pochopil, len mi neubližuj." Má v očiach smrteľnú hrôzu. Obdarím ho jedným zo svojich úsmevov, z ktorého prechádza mráz po chrbte.
"Ak dodržíš slovo, už o mne nezačuješ a teraz vypadni!" Počkám kým zmizne z budovy a až potom sa otočím k Ryujimu. Sedí na zemi a vypliešťa na mňa oči. Práve toto som nechcel.

Nôž, ktorý stále držím otočím a rozrežem lano, ktoré má okolo zápästia. Veľmi som sa neporezal, počas hybernácie sa to rýchlo zahojí. Poobzerám sa dookola, kým nezbadám jeho veci, zoberiem ich a podám Ryujimu.
"Na, obleč sa a vypadneme odtiaľto čo povieš?" Pokúsim sa usmiať, ale skôr by som hádal, že je to moc kŕčovité. Mierumilovné úsmevy mi moc dobre nejdú.

Vytrhne mi veci z ruky, rýchlo sa oblečie, na tvári má menší rumenec. Chvíľu nechápem prečo, ale v zapätí mi docvakne, že bol bez nohavíc a spodného prádla. Keby som sa nezaoberal záchranou, tak by som si ho poriadne obzrel.
Možno budem mať inú šancu.
"Nad čím to uvažujem? Ani trochu sa mi nepáči!" okríknem sa v duchu.
Rýchlim krokom ide k východu. Idem za ním, keď nečakane zastane. V poslednej sekunde sa zastavím.

"Neviem prečo si to spravil, ale som ti zato vďačný. Nebudem sa ťa na nič pýtať, nechcem to radšej vedieť, ale máš to u mňa. Náš vzťah v škole sa ale týmto nijak nezmenil. Nečakaj odo mňa priateľstvo. Je mi jedno, že sa tam hraješ na slabocha, brať ti to nebudem." Oznámi mi stále otočený chrbtom. Potom sa rozbehne a už ho niet.

Ostanem prekvapene stáť na mieste. Nečakal som takú reakciu. Pre mňa je hlavné, že si toto nechá pre seba a ja ďalej môžem nerušene žiť život normálneho stredoškoláka.

Idem naspäť na telocvik. Ako som dúfal, učiteľ si ani nevšimol, že som sa zdržal dlhšie ako bolo treba. Sadnem si na lavičku a pustim hudbu. Konečne posledné zvonenie a ja idem domov. Daichi ma volá von do kina, ale odmietnem s tým, že sa musím doma ešte vybaliť zo zvyškov vecí a utekám domov. Ten boj sa na mne podpísal, začínam prerývane dýchať a mám hmlisto pred očami.
Keby som sa nehral na hrdinu, stihnem sa doma ešte najesť, kým si ľahnem do postele. Ale teraz som si nie celkom istý, či vôbec domov prídem. Kazua mi to pekne spočíta. Som to ale kretén.

 

9 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Kayleigh McCamyo Kayleigh McCamyo | Web | 19. února 2011 v 2:42 | Reagovat

Tywe, jako...! Já nestíhám dýchat! To je...jako... wow! Uáááááá! Kašlu ti na smysluplné komenty, letím číst 3. díl! xD (jó, Kayleigh totálně hrabe, jo. ale zvykneš si... xD)

2 Nixerwil Nixerwil | Web | 6. února 2012 v 19:48 | Reagovat

ou, nějak jsem se začetla :D letím dál :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Layout by Luczaida.blog.cz