3. Kapitola

2. února 2011 v 21:20 | keishatko |  Spln mesiaca

Ryuji pomáha


Ryuji

V hlave si stále premietam čo sa dnes vôbec stalo. Bol to sen, či skutočnosť? Yu-chan, ktorého sáčeme, kde sa dá a posmievame sa mu, mi práve zachránil nielen zadok, ale aj krk. K tomu mi zabezpečil, aby ma už v živote neotravovali. Prečo to spravil? Prečo mi pomáhal, keď nemusel? A hlavne, prečo si necháva nadávať a šikanovať, keď ma môže skopať do guličky? Toľko otázok a žiadna odpoveď. Tak veľmi som sa ho nato chcel opýtať, ale nemohol som. A ani neviem či chcem vedieť odpovede na tieto otázky. Strach, ktorý mnou prešiel, keď sa vyhrážal Surinovi sa mi zaryl hlboko do kostí. Ten tón čo použil, to nebol hlas normálneho stredoškoláka, ani človeka čo sa niekomu len vyhráža. Znelo to ako od chladnokrvného zabijaka. V tej chvíli som si prial, aby som nebol v tej istej miestnosti. Bál som sa a hrozne. Už len pri spomienke ma zamrazí.



Keď som ho prvý krát uvidel vo svojej lavici zastavil sa mi na sekundu dych. Sedel tam tak očarujúco, červené vlasy zopnuté čelenkou vyzerajú tak prirodzene, ako keby sami chceli byť uväznené pod tým kusom látky. Tak rád by som ich videl rozpustené. Ale naviac ma upútali jeho oči. Sú strieborné. V živote som nevidel takú farbu očí. Zaujímalo by ma či ich zdedil po rodičoch. Vedel by som sa v nich utopiť. A tie jeho pery. Sú tak plné a ružové ako maliny. Kto vie či tak aj chutia. Chcel by som to zistiť.

"Ryuji, počúvaš? Pôjdeme do klubu, nie?" Snaží sa moju pozornosť upútať Akyra.
"Nechce sa mi, pôjdem asi domov. Možno zajtra, dnes si chcem dať teplý kúpeľ a zaliezť do postele."
"Stalo sa ti niečo, kým sme boli v riaditeľni? Lebo sa nám niečo nezdá. Zavolal iba nás a potom sa zistilo, že s tým nič nemáme," vyzvedá Shui.
"Čo by sa malo stať? Trochu som sa zdržal na streche, inak nič." Snažím sa o pokojný tón, nerád im klamem, ale toto fakt nemusia vedieť.
"Keď myslíš. Nie je tam ten úbožiak Mochizuki? Čo to s ním je?" Ukáže Akyra pred nás.
Pozriem sa v momente, keď sa Yu-chan zloží na zem. Bez rozmýšľania sa tam rozbehnem.
"Ryuji!!" kričia kamoši, ale nepočúvam ich.
"Čo to s ním je, však bol v poriadku keď som ho videl naposledy," prebehne mi hlavou myšlienka. Síce vyzeral ako chodiaca mŕtvola, ale to sa tak rýchlo nezložil, či hej?
"Yu-chan, čo je s tebou?" Držím ho a trasiem s ním, aby sa prebral. Jeho viečka sa pohnú a na mňa pozrú jeho strieborné oči zastreté únavou.
"Musím rýchlo domov, už to začína...nevládzem...Tí dvaja ma roztrhajú," mele z posledného.
"A kde bývaš? Pomôžem ti, nespi mi tu. Počúvaš? Héééj Yu-chan!" bezvýsledne, už je mimo.
"Ryuji, čo sa stalo?" Dobehnú konečne Akyra so Shuiom.
"Pozri mu tašku, niekde musí mať napísané kde býva. Je viditeľne unavený a musí si pospať, bohvie koľko dní poriadne nespal," oznamujem im čo si o tom myslím. Medzi tým vezmem Yu-chana do náručia. Prekvapivo je dosť ľahký nato aký je vysoký. Je mi hlavou po bradu a to ja mám takmer meter deväťdesiat.
"Nič tu nemá, len mobil. Možno tam bude mať číslo na rodičov," oznámi Akyra, pričom mu už prehľadáva zoznam v mobile.
"Má tu uložené taťko, to bude asi jeho otec. Zavolám mu nech nám povie adresu," vytáča číslo.
"Nikto to nezdvíha, to nie je dobré, čo budeme robiť?"
"Nič, vezmem ho ku mne domov, foter dnes nie je doma, tak to bude v pohode a Zane nebude mať nič proti. Snáď si jeho otec všimne neprijatý hovor a zavolá mu naspäť," poviem im svoj plán.
"Ako chceš, ale povedz mi prečo mu pomáhaš? Stačilo zavolať sanitku a ona by sa o neho postarala," vyzvedá Shui.
"Ja nemocniciam neverím a tu ho nenecháme, nie som až taký bezcitný. To by si mohol vedieť, nie? A pochybujem že sa tak rýchlo zobudí," zahovorím. Nechcem im povedať, že mi padol do oka a nemôžem ho vyhnať z hlavy od kedy prišiel k nám do triedy, a ešte viac ma dostal, keď mi pomohol.
"Ako myslíš, tak ideme nie?!"
Do môjho bytu prídeme asi po štvrť hodine pešou chôdzou. Zazvoním, lebo viem, že Zane je už dávno doma. Školu má len cez cestu.
"Kto je?" ozve sa spoza dverí.
"Ryuji. Špunt, otvor mi mám plné ruky," zakričím, tak aby ma počul.

Ozve sa odomykanie a potom ako dáva retiazku dole z dverí, ako ho poznám tak stojí na stoličke. Samozrejme, hneď za tým je počuť odsúvanie stoličky a potom sa otvoria dvere a v nich stojí môj malý bráško.
"Ahoj Ryu-nii, koho to máš na rukách?" Celý on.
"Je to spolužiak, odpadol, tak počkáme, nech jeho otec zavolá a potom si pre neho príde, dobre?" Poviem mu aby vedel a nebál sa zbytočne cudzej osoby v našom byte.
"Tak dobre," odpovie mi neisto a usmeje sa.
"Chalani díky, že ste mi pomohli s jeho vecami, počkám, kým mu jeho otec zavolá na mobil a poviem mu čo sa stalo," otočím sa k chalanom.
"Tak mi padáme, maj sa dobre, zajtra sa stavíme," rozlučia sa a už ich nie je.

Položím Yu-chana k sebe do postele a vezmem si so sebou jeho mobil, keby zvonil. Idem urobiť niečo na večeru pre Zaneho a mňa.

"Večera!" Zakričím po nejakej dobe.
"Už idem!" Počuť dupot nôh na schodoch a zachvilu vletí do kuchyne Zane. Je škoda, že svoju pojašenosť ukazuje len predo mnou. Tak rád by som mu poskytol skutočný domov, kde by sa nemusel schovávať v skrini, aby ho otec nezbil.
"Je to dobré Ryu-nii, tak ako vždy keď varíš," mele popri hltaní.
"Vieš o tom že je neslušné hovoriť kým ješ?" Napomeniem ho ako každy večer.
"Gomen, Ryu-nii," zaškerí sa na mňa, ani trochu ho to nemrzí, špunt jeden. Na svoj vek je hrozne malý, ale to som bol aj ja a ako som sa vytiahol za posledný rok. Otec si kvôli tomu na mňa už moc nevyskakuje, preto Zana ukrývam v skrini. Ja niečo vydržím. Nedovolím, aby ublížil môjmu malému bratovi, už si kvôli nemu vytrpel dosť.
"Ryu-nii, ako dlho tu zostane ten tvoj kamarát?" Počuť v jeho hlase obavu, bojí sa, aby ho neobjavil náš otec. Nemá rád nepozvaných hostí.
"Neboj, neboj, len čo mi zavolá jeho otec, tak pôjde domov, len je trochu unavený a nestihol to domov. Nikoho doma nemá, tak tu zatial ostane. Nemalo by to trvať dlho, tak sa upokoj," rozmýšľam či presviedčam o tom jeho alebo seba.

Nebol by som rád keby tu ostával dlho, je čudné, že sa vôbec nehýbe a takmer nedýcha. Keby spal, tak oddychuje uvoľnene a pravidelne a sem tam by sa zamrvil ale on nie.
"Urobil som dobre že som nevolal sanitku?" Znova tie myšlienky. Začínam pochybovať o tom, že to má z únavy.
"Ryu-nii nepočuješ niečo?" Preruší tok mojich myšlienok Zane. Ticho v kuchyni narúša zvuk vibrovania mobilu.
"Mobil, asi volá jeho otec," vystrelím ku kuchynskej linke rychlosťou blesku.
"Prosím? Fujirama pri telefone," predstavím sa.
"Fujimara? Pri telefone pán Mochizuki otec Yoru-chana, môžem vedieť prečo máte jeho mobil?" Zisťuje pán na druhej linke.
"Yoru odpadol na ulici, tak som ho vzal k sebe domov, lebo neviem kde býva a vás som na mobile nezastihol," oboznámim ho so situáciou.
"Čože? Na ulici? To je celý on, môžete mi nadiktovať adresu, prídem si poňho."

Poviem mu adresu, rozlúčim sa a počkám, kým nepríde. Medzitým skontrolujem Zanovi domáce úlohy a umyjem riad.
Keď zazvoní zvonček, tak Zane je už v posteli a spí.
Otvorím dvere, stojí tam muž v stredných rokoch, v tváry ma rysi Yu-chana, má menšie vrásky okolo očí. Hoci má prísny výraz, oči ma láskavé, takého otca by som chcel. S tichou závisťou ho pustím do vnútra.
"Dobrý večer, asi som volal s tebou, že?! Ja som Mira Mochizuki, otec Yu-chana. Kde ho nájdem?" Hneď mi začne tykať. Som zato rád, nemám rád keď mi starší vykajú.
"Dobrý večer, poďte ďalej. Je v mojej izbe v posteli, tuším spí, neviem to na isto. Dýchanie má plytké a vôbec sa nepohol od kedy som ho do nej položil. Sanitku som nevolal, lebo som si myslel, že to má z únavy, ale teraz som si nie celkom istý, či som spravil správne." Zdôverím sa mu so svojimi pochybnosťami.

"Ďakujem ti, že si sa o neho postaral, neboj sa, to je celkom normálne, niekolko dní sa poriadne nevyspal, lebo sme sa sťahovali a zariaďovali dom. Potom musel dobehnúť učivo, sem tam sa zabudne a precení svoje možnosti. Nie som asi dobrý otec, keď som si to nevšimol. Mal by som sa mu viac venovať," povzdychne si.
"Ste určite dobrý otec a Yoru asi pozabudol, že sa niečo také môže stať. Nieje prvý ani posledný, ktorý skolaboval z nedostatku spánku. Kvôli tomu nie ste zlý rodič. Určite by vám ani nepovedal, že je unavený, tak sa toľko nepodceňujte," poviem mu čo si myslím.
"Odkedy ja takto hovorím?"
"Ďakujem. Môžeš mi ukázať kde máš izbu, už je dosť neskoro a rád by som bol čo najskôr doma."
"Pravdaže."
Vediem ho hore schodmi a tretie dvere z prava otvorím. Jeho otec zamieri k posteli. Ja zatiaľ vezmem jeho školskú tašku a dám do nej mobil, ktorý som mal doteraz vo vrecku. Idem potom za ním pomaly po schodoch, keď je pri vchode, tak sa ešte otočí čelom ku mne.

"Ešte raz ti ďakujem, dúfam že sme ti nespôsobili problémy, a kde máš rodičov? Nikde som ich nevidel," obzerá sa.
"Sú ešte v práci, chodia neskoro v noci domov, nebojte žiadné problémy ste nám nespôsobili, rád som pomohol spolužiakovi a tu je ešte jeho taška do školy." Poviem mu naučenú výhovorku, nerád by som mu vysvetľoval, že matka je mŕtva otec sa niekde ožiera. Prehodím mu tašku cez hlavu, aby mu po ceste nespadla. Kývne, že chápe.
"Tak pôjdem, dovidenia a ešte raz ďakujem," rozluči sa a odíde.
"To bol deň, chcelo by to sprchu."

Zamknem a zaleziem do kúpeľne. Teplá voda pomaly uvolňuje moje napäté svalstvo, hneď sa cítim lepšie. Vypnem vodu, vytriem sa do sucha, umyjem si zuby a vleziem pod prikrívku. Ešte stále tu cítim vôňu Yu-chana. Má takú osviežujúcu vôňu. Vyzeral tak krásne keď spal. Cítim ako sa moje malé ja preberá k životu.

"To sa mi snáď zdá, stojí mi keď cítim jeho vôňu, som to ale úchylák!"
Zavriem oči a mne sa vybaví jeho tvár. Moje malé ja, už pekne stojí v pozore. Vsuniem ruku pod prikrývku a siahnem si na penis. Pomalými pohybmi si zvyšujem vzrušenie.
Keď som z neba bezpečne na zemi, zvalím sa na vankúš a utriem si ruku. Príjemne unavený zaspávam s myšlienkou na Yu-chana.

Kazua

Mám také zlé tušenie, že to Yu zase prehnal.
"Toshi? Nejdeme sa pozrieť na Yu-a? Niečo sa mi nezdá."
"Vieš, že aj ja som docela nezvózny, dnes mal mať posledný deň v škole pred prázdninami." Povie a už ideme k Yu-ovmu domu. Prichádzame v momente, keď pred vchodovými dvermi zastane jeho otec a niesie v náruči Yu-a.
"Vedel som to. Zas ma nepočúval, ten sa snáď nikdy nepoučí," rozčuľujem sa. Kedy pochopí, že si má dávať na seba pozor, ja som nemal od neho odchádzať, nikdy by si sa nič také nestalo.

"Kazua, pokoj, je doma v bezpeči a to je hlavné. Už toľko nestresuj a vráťme sa, za tri dni mu môžeš dať ochutnať z tvojej hubovej polievky. Teraz nič nezmôžeme."
Neznášam, keď má Toshi pravdu. Hodím ešte jeden zamračený pohľad smerom k Yu-ovmu oknu a idem za Toshim do lesa.

 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 S.. S.. | Web | 13. února 2011 v 14:47 | Reagovat

Líbí se mi povídka, vypadá to zajímavě. Podle češtiny to skloňuješ dobře.

2 Kayleigh McCamyo Kayleigh McCamyo | Web | 19. února 2011 v 3:02 | Reagovat

Kyááááááááááááááááááá! Totálně to žerůůůů! xD Hej, jako, ten příběh je totálně skvělý! Rychle, rychle odkaz na  4. díl...! xD

3 dada dada | 16. července 2011 v 13:47 | Reagovat

teeeda, toto je strašne parádne :) aj skloňovanie si vymyslela úžasne :) a v slovenčine som už dávno nečítala také dobré originálne fantasy, takže to veľmi oceňujem a ešte k tomu ma tam ani nerušia žiadne chyby- čo je obrovské plus, no idem čítať ďalej :)

4 Nixerwil Nixerwil | Web | 6. února 2012 v 19:51 | Reagovat

eh, ah, oh... sakra, dnes si o mě budou myslet lidi kdo ví co... :D

5 Berni Berni | E-mail | Web | 19. června 2012 v 16:46 | Reagovat

Tady je to velmi zajímavé

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Layout by Luczaida.blog.cz