4. Kapitola

7. února 2011 v 1:20 | keishatko |  Spln mesiaca

Zmena



Shui

Pomalým tempom idem do tak známeho parku. Vyhliadnem si svoju obľúbenú lavičku a čakám, kým sa neobjaví ON.



Opriem sa a dívam sa na nebo. Prečo nemám odvahu ho niekam pozvať, alebo sa len prihovoriť? Som hrozný zbabelec. Pozriem sa pred seba na lúku kde sa hrajú decká. Neďaleko od nich si pod strom sadá postava s kapucňou na hlave. Konečne prišiel. Chodí sem každý deň čítať knihu. Pod tou kapucňou má nádherné zelené vlasy. Hnevá ma, že si ich takto ukrýva, ale ako som si všimol v škole sa mu kvôli nim vysmievajú. Najradšej by som mu dokázal, že sa nemá začo hanbiť, sú nádherné.
ON je nádherný.
Hiro môj spolužiak zo školy. Zamiloval som na prvý pohľad. Keď som zbadal jeho vlasy ako keby do mňa v momente trafil blesk s čistého neba. Chcel som ho niekam pozvať, ale keď som zbadal ako reaguje na všetkých v triede, tak som to radšej vzdal. Sedáva v kúte a tvári sa ako keby si prial byť neviditeľný. Keby som sa nebál odmietnutia, tak by som mu ukázal, že aký je výnimočný. Ale takto ho môžem len z diaľky sledovať a obdivovať.

"Hiro, keby si len vedel ako veľmi ťa milujem" šepkám do vetra a prajem si aby mu tie slová odniesol. Lenže to sa mi nesplní.
Pomaly sa zvečerieva, sledujem ako sa dvíha a oprašuje od zeminy, odchádza domov. Sedím tam ešte chvíľu, kým sa poberiem domov aj ja.


Hiro

Dívam sa, ako sa vietor pohráva s lístím na strome. Počúvam šum, ktorý pri tom vydáva, ako keby sa mi snažil niečo povedať. Tak rád sem chodievam. Rozmýšľam, aké by to bolo keby som nemal zelené vlasy. Možno by som si našiel priateľov, ktorý by so mnou trávili voľný čas. Možno by ma aj niekto pozval na rande. Ale všetko sú to len moje predstavy. Ja sa svojich zelených vlasov nikdy nezbavím. Je to moje preklatie. Zostanem sám do konca svojho života.

Už som si ich skúšal zafarbiť, ale nejakým zázrakom som ich mal na druhý deň znova zelené. Nemám odvahu si ich ostrihať, aby som na nasledujúci deň zistil, že sú zas také ako pred tým. V minulom živote som musel byť strašne zlý človek, keď ma boh takto trestá. Neznášam svoju samotu a najviac neznášam to, že s tým neviem nič spraviť.
"Chcel by som spoznať osobu, ktorej by moje vlasy nevadili a mal by ma rád takého aký som," povzdychnem si smutne. Toto prianie sa mi aj tak nesplní. Kto by mal rád niekoho, kto sa podobá vodníkovi? Nikto.

Yu

"Prečo nemohli dať prázdniny do konca týždňa?" Sťažujem si. Je streda, prázdniny už pominuli a my ideme zas do školy.
"Buď rád, sme v polovici týždňa, za chvíľu tu bude piatok," utešuje ma Daichi. Hodím na neho mierny úsmev, v niečom má pravdu.

Keď som sa konečne po hybernácií zobudil bol som u seba v izbe. Bol som dosť prekvapený, jasne som si pamätal, že som sa zložil na ceste domov. Taťko mi to objasnil hneď pri obede. Bol ma vyzdvihnúť u Ryujiho doma, to on mi pomohol. Bol som z toho v šoku. Nečakal som, že mi práve on pomôže. Ale asi mi to oplatil za tú záchranu. Niekde vo vnútri sa mi rozlial príjemný pocit. Mal som z toho radosť. Možno mu nie som až tak ľahostajný.
Zato Kazua mi to dal pekne zožrať. Nadával mi ako malému decku a Toshi sa mi smial. To mi je podpora. Nechcel som im povedať prečo som sa tak rýchlo unavil, ale keď Kazua začal s ďalšou prednáškou, tak som im to nakoniec vyklopil. Uznali, že som to nemohol nechať tak. Dostal som pohlavok a nedali mi pusu na dobrú noc. Sú na mňa zlý.

"Počuj, mám menšie problémy s matikou. Nemohol by si mi helfnúť?" Otočím sa s prosbou na Daichiho. Dúfam, že je v matike lepší ako ja. Nechápem pár príkladom a nerád by som s toho mal zlú známku.
"Gomen Yoru, ale ja a matika nejdeme dohromady. Nejako to medzi nami neiskrí," zaškerí sa. Vtipný ako vždy.
"Ale poradím ti. Spolužiak Hiro je v matike veľmi dobrý, ale s nikým z triedy sa nebaví. Každý si ho doberá kvôli vlasom. Sú zelené, hehe," smeje sa.
"Nechápem, čo je na tej farbe zle?"
"No, ja neviem, že je zelená? Ešte nikoho som nevidel so zelenými vlasmi. Je to čudné." Pokrúti hlavou. Miknem plecami.
"Pôjdem za ním, fakt s tým potrebujem pomôcť," rozhodnem sa. Nejaké zelené vlasy mi nevadia. Čo je s tými ľuďmi? To už fakt nepozerajú na charakter človeka, ale na výzor? Ja len dúfam, že Daichi medzi také typy nepatrí. Sklamalo by ma to.
Zo šatne ideme rovno do triedy. Hovoril zelené vlasy.
"Tak ja idem za tým Hirom, dobre?"
"Dobre, choď ja si ešte na chvíľu schrupnem," rozdelíme sa.

Prídem bližšie k Hirovi, ale nevyzerá, že by to nejako zaznamenal. Odkašlem si.
"Ahoj. Som Yoru Mochizuki, mohol by som sa ťa na niečo opýtať?" Pozrie na mňa, položí knihu, ktorú čítal a prudko vstane. Radšej o krok ustúpim.

"Nie, nefarbím si vlasy, toto je moja prírodná farba. Prečo ma s tým neustále otravujete?" Rozkričí sa na mňa ako šialený. Trieda stíchne a pozerá na nás. Hiro si to všimne. Očervenie a utečie von z triedy. Rozbehnem sa za ním. Nechápem, čo to malo znamenať.
Vidím ho vbehnúť na záchody. Vojdem dnu a počujem ako z jednej kabínky sa ozýva plač. Skúsim dvierka, sú otvorené. Hiro sedí na zemi, kolena má pri sebe a hlavu položenú na nich. Jeho ramená sa otriasajú plačom. Prečo ma len napadlo za ním utekať? Teraz asi potrebuje utešiť. Daichi spomínal, že si ho doberajú. Žeby to bol dôvod toho výbuchu? Čupnem si.
"Ja som sa nechcel opýtať na tvoje vlasy. Chcel som pomoc pri matike, nechápem ju a dozvedel som sa, že ty si v nej dobrý," pozerám, čo to s ním spraví. Zdvihne hlavu, oči má opuchnuté od plaču a slzy mu neustále tečú. Neviem či to bol reflex alebo niečo iné, proste som zdvihol ruku a pomaly mu tie slzy utieral. Nesvedčia mu.

"Prepáč, ja som vzlyk nechcel na teba vzlyk tak vyletieť vzlyk, ale už ma to unavuje vzlyk ako si ma furt kvôli vzlyk vlasom doberajú." Ešte, že mám tak dobrý sluch, inak by som ho medzi tým vzlykaním nepočul.
"Ale mne tvoja farba vlasov nevadí. Náhodou sú veľmi pekné, hodia sa k tebe. Netreba si takých ignorantov všímať, len ti závidia." Snažím sa ho povzbudiť.
"To myslíš ako vážne? Ešte nikto mi niečo také nepovedal."
Tak s týmto ma fakt prekvapil, čo nemá nikoho kto by mu to povedal?
"A čo kamaráti alebo rodina?" Uprie pohľad na zem.

"Im je jedno ako sa cítim, hlavne, že ich neotravujem a nerobím problémy," povie smutne. No to poteší. Napadlo ma niečo čo robieval taťko, keď som bol menší. Otvorím náruč a pozriem naňho.
"Poď sem ku mne. Tak ti to budem hovoriť ja. Takú zvláštnu farbu som videl iba u výnimočných ľudí a ty budeš určite patriť medzi nich. Bol by som rád keby si stal mojím kamarátom. Práve som sa prisťahoval a skoro nikoho tu nepoznám." Usmejem sa na neho a čakám čo spraví.

V očiach sa mu mihne prekvapenie, potom neistota a nakoniec som tam zbadal záblesk radosti. Potom ho mám zrazu v náruči a objíma ma okolo krku a plače. Hladím ho po chrbte, aby sa aspoň trochu upokojil.
"Ja, ja budem veľmi rád tvojím kamarátom. Ešte žiadneho nemám, ja som sa bál, že si už žiadneho ani nenájdem. Ďakujem." Šepká mi do ucha a slzami mi zmáča košeľu.

Sedím na zemi a držím v náruči Hira, kým nezazvoní prvý krát na hodinu. Hiro sa trochu odtiahne, aby mi videl do tváre a usmeje sa. Úsmev mu vrátim a utriem mu svojim rukávom slzy. Vstanem a podám mu ruku. Trochu sa tá jeho trasie, ale predsa ju do tej mojej vloží. Trhnem a už je na nohách. Trochu sa upraví pri umývadle a spolu ideme do triedy.

Keď vojdeme všetci uprú zrak na nás, Hiro sa trochu zhrbí, ako keby sa chcel ukryť pred celým svetom. Chytím ho okolo pliec. Prekvapene na mňa pozerá a nechá sa viesť k lavici. Keď si sadne, nakloním sa si k nemu.
"Po hodine mi potom vysvetlíš tú matiku a môžeme ísť spolu aj na obed, ak nebudeš mať nič proti, čo povieš?" Rozosmeje ma jeho prekvapený výraz a čakám čo on na to.
"To myslíš vážne? Nebojíš sa, že ťa uvidia so mnou?" Stále si robí starosti.
"Mňa nezaujíma, čo si myslia druhý, je mi to jedno. Tak čo pôjdeš?" Stále čakám.
Horlivo prikyvuje a usmieva sa pri tom. Pohladím ho po líci a idem si k sebe sadnúť. Ryuji tam ešte nie je. Zas bude meškať.

Shui

Tesne pred tým než príde učiteľ vletíme s chalanmi do triedy. Zas sme sa zdržali. Stihli sme to len tak tak. Sadnem si a ako každý deň sa pozriem na Hira. Prekvapí ma, že sa usmieva. Má tak nádherný úsmev, ale prečo sa usmieva? Ešte som ho nevidel sa usmievať. Otočím sa na spolužiačku za mnou.

"Stalo sa niečo, kým sme tu neboli?" Je to najväčšia klebetnica v triede, tej nikdy nič neujde.
"Škoda, že ste tu neboli, prišli ste o skvelé divadlo. Zelenáč vyletel na toho nového, s tým že jeho vlasy majú prírodnú farbu a utiekol. On za ním hneď išiel. Chvíľu boli preč, ale keď sa vrátili, išli bok po boku a dokonca ten nový chytil zelenáča okolo ramien. Zaujímalo by ma čo sa medzi nimi stalo, lebo keď si vodník sadol, tak ten Mochizuki sa k nemu sklonil a niečo mu hovoril, nato sa zelenáč začal usmievať a prikyvovať. A potom sa Mochizuki vrátil na miesto." Zhrnie mi v rýchlosti. Pichne ma tŕň žiarlivosti. Otočím sa späť k tabuli.
Ako si dovoľuje siahať na môjho Hira?!
Ani sa nepozastavím nad tým, že vlastne ani nie je môj. Ten úsmev mu nádherne svedčí. Príde učiteľ. Pozdravíme a začne s výkladom, ale ja ho nepočúvam, pretože sa rozplývam nad usmievavým zelenovláskom.

Hiro

Nemôžem tomu uveriť. Taký šťastný som nebol už dávno. Našiel som si kamaráta. Konečne. Teším sa ako malé dieťa.
"Ale čo keď to na mňa len hrá?" Prebehne mi mysľou.
Znervóznim. Nechcem, aby som bol zase sám. Ale keby to nemyslel vážne, tak by ma neutešoval a neobjal. A povedal, že po hodine príde za mnou a pôjdeme spolu na obed. Dúfam, že nezabudne. Tak veľmi sa bojím, aby si to nerozmyslel. Zvoní a ja čakám či príde. Pozerám pre istotu do zošita.
"Čo tam tak dobrého vidíš, že si ani nevšimneš, že som tu?" ozve sa vedľa mňa. Prekvapene zdvihnem hlavu a pozerám do strieborných očí Yoru-kuna.
"Ty si prišiel," poviem uľahčene.
"Prečo by som nemal? Však som ti povedal, že mi pomôžeš s matikou a ideme spolu na obed, snáď si nečakal, že som hovoril do vetra? To by ma ranilo," usmieva sa a pohladí ma po vlasoch. Jeho dotyk je tak príjemný.
Na toaletách, keď ma držal v náruči, som mal chvíľu pocit, že sa mi nemôže nič stať, pretože ma on ochráni. Chcel by som ten pocit zažiť znova. Bolo tak príjemné.

"Tak ukáž mi čomu nechápeš," poviem nakoniec. Rozhodol som sa, že to risknem a budem mu veriť.
Celú prestávku trávime nad matikou, tvári sa pri tom ako keby ho mučili, bolo to tak smiešne. Pretrpeli sme ešte dve hodiny, kým zazvonilo na obed. Vzal som si peňaženku a išiel pomaly k Yoru-kunovi. Stojí pri ňom aj Daichi. Trochu sa zarazim. S ním som nepočítal, určite nebude rád, keď budem s nimi. Keď sa chystám otočiť a vrátiť naspäť k lavici tak ma Yoru-kun chytí za ruku a ťahá smerom k Daichimu.

"Daichi, tu s Hirom ideme do bufetu si kúpiť jedlo, pridáš sa?" spýta sa ho. Chcem sa mu vykrútiť, ale naďalej ma drží, tak čakám, kedy Daichi povie, že nikam nepôjde, pretože som tam aj ja. Ale jeho odpoveď ma takmer dostala do kolien.
"Čo sa tak sprosto pýtaš, mám nebodaj umrieť hladom? Hiro varujem ťa, tento žerie aj za desiatich. Nikdy ho nikam nepozývaj." Smeje sa a uhýba pred Yoru-kunovimi pohlavkami. Určite aj u nás doma bolo počuť aká hora mi spadla zo srdca, tak sa mi uľavilo. Prijal ma. Nedá sa na nich nesmiať, sú ako dve malé deti. Keď konečne prestanú, tak sa vyberieme niečo kúpiť.
Jesť ideme von, keď je už tak pekne. Daichi si to nasmeruje k jednému stromu a Yoru-kun ide za ním, keďže ma stále drží za ruku, tak aj ja. Pustil mi ju len, keď som platil, ako keby sa bál, že ujdem. Daichi si sadne, Yoru-kun sa rozplácne vedľa neho a mňa si stiahne do lona. Pozriem na neho prekvapene, ale on sa iba usmeje a venuje sa jedlu. Fakt si ho kúpil, ako keby trpel mesačným hladom. Trochu sa zamrvím, aby som sa lepšie uvelebil a začnem jesť aj ja. Jedna Yoru-kunova ruka ma drží okolo pásu. Je to veľmi príjemné. Pozriem nenápadne na Daichiho, čo on nato, ale vyzerá, že si to ani nevšimol a bezstarostne rozpráva o tom na aký film by išiel do kina. Po chvíle sa pridám do debaty aj ja.

Keď posledná hodina skončí, tak si začnem pomaly baliť veci do tašky, aj tak sa nemám kam ponáhľať. Vychádzam s triedy a tam na mňa čaká Yoru-kun s Daichim. Nečakal som to. Pristúpim k nim.
"Môžeme vyraziť?" spýta sa Yoru-kun. Nemo prikývnem a spolu ideme do šatne. Yoru-kun sa ma pýta na adresu, poviem mu kde bývam. Začne sa smiať, nechápem. Keď sa trochu upokojí spustí.
"To je kúsok odo mňa, že som ťa tam ešte nevidel?" zamyslí sa.
"No ja trávim väčšinu času v parku, kde si čítam, domov chodím až večer, možno preto," priznám sa.
"To je super, že sme susedia, môžeš chodiť ku mne." Trhnem sebou a pozerám na neho ako keby mi práve povedal, že videl UFO. Od radosti mu skočím okolo krku a pýtam sa ho či to myslí vážne. Smeje sa dookola mi opakuje, že hej. Daichi sa na nás pozerá a rehoce ako kobyla. V polovici cesty sa od nás odtrhne s tým, aby sme zajtra nezaspali. Yoru-kun ide so mnou až, kým neprídeme k môjmu domu.

"Nechceš ísť ku mne? Nemám aj tak čo robiť." Zadrží ma otázkou, keď som sa chystal prejsť bránkou.
"Veľmi rád, počkáš, kým si odnesiem veci a prezlečiem? Môžeš ísť so mnou dnu." Prikývne a ide za mnou. Keď zatvorím vchodové dvere, zakričím, že som doma a utekám sa prezliecť. Yoru-kun zatiaľ čaká pri dverách. Keď sa vrátim, Ami-chan už stojí pri ňom a niečo mu hustí do hlavy. To je perfektné, konečne si nájdem kamaráta a ona mi ho odplaší.
"Zbohom môj krátkodobý priateľ." Lúčim sa s ním v myšlienkach, pretože viem, že Ami mu o mne povie samé klamstvá.
Keď sme boli menší, vždy to hovorila svojim kamarátom, aby sa nedaj bože so mnou chceli kamarátiť.
A ako som nato prišiel? Náhodou som ju počul, keď sa rozprávala s kamarátmi u nás v kuchyni, mal som prísť o hodinu neskôr, ale pustili ma domov, lebo ma bolela hlava. Zlomilo mi srdce, že moja vlastná sestra vymýšľa klamstvá, aby som bol sám. Nechápem, čo som jej spravil, že ma tak nenávidí.
"Hiro-chan už si hotový?" kričí Yoru-kun.
"Hiro-chan," zopakujem zarazene.
"Pravdaže, budeš môj malý Hiro-chan." Cítim ako sa mi hrnie krv do tváre. Neviem či sa mám hnevať alebo tešiť. Ami-chan striedavo pozerá na mňa a na Yoru-kuna a potom naštvane odpochoduje preč.
"To bola tvoja sestra?" spýta sa ma po ceste Yoru-kun.
"Áno je to moja sestra." A je to tu, teraz povie, že sa nemôžeme kamarátiť.
"Nehnevaj sa na mňa..." prikrčím sa a čakám to najhoršie.
"Ale ani trochu ti nezávidím, keby som ja mal takú sestru, asi ju zadupem do zeme. Som sa strašne premáhal aby som jej jednu neuvalil. To má strašne nervy takto o tebe rozprávať predo mnou." Zatína päste a dýcha zhlboka, aby sa upokojil. Nečakal som, že jej nebude veriť a ešte k tomu, že ho to nahnevá. Začnem sa uculovať ako pako.

Keď sme prišli k nim domov, predstavil ma svojmu otcovi a išli sme k nemu do izby. Až do večera, sme sa zabávali. Rozprávali sme sa, hrali na počítači a pozerali telku. Ešte s nikým mi nebolo tak dobre. Spýtal sa ma či by som na ďalší víkend neprespal u nich doma. Rád som súhlasil, mňa si doma aj tak nikto nevšíma a tu sa cítim omnoho lepšie. Povedal, že mi chce niekoho predstaviť. Tak to som zvedavý. Má prísť aj Daichi.

Domov prídem až po večeri, Yoru-chanov ocino Mira-san ma nechcel pustiť, kým sa s nimi nenajem. Dohodli sme sa, že keď mi on bude hovoriť Hiro-chan, tak ja jemu Yoru-chan. Aj Mira-san s tým súhlasil. Bola to príjemná večera. Dám si sprchu a idem do postele. Zaspávam s tým, že sa konečne niečo v mojom živote zmenilo.

Shui

Mám mizernú náladu. V živote som tak nežiarlil ako teraz. On ho objíma, drží za ruku, dokonca si ho posadí do lona. Asi som prepásol svoju šancu a ten Mochizuki mi ho vyfúkol spod nosa. Keby som sa toľko nebál, už mohol Hiro sedieť v mojom lone a ja by som ho zahrňoval bozkami. Hrozne bolelo pozerať sa na nich. Môžem si zato sám. Aspoň sa Hiro konečne usmieva. Je tak krásny, keď sa smeje.

"Som doma," zakričím do prázdneho bytu. Rodičia prídu až zajtra. V izbe si zložím veci a idem do kúpeľne, kde si vyberiem šošovky. Zo zrkadla na mňa pozerá jedno oko zelené a jedno modré. Možno by ma ani nechcel, keby vedel o mne pravdu. Kto by chcel niekoho tak divného ako som ja? Smutne sklopím zrak a zakotvím pri počítači. Hrám sa až do večera, dám si ľahkú večeru, kúpeľňa, telka a idem spať. Snívam o tom ako Hira urobím šťastným. Škoda, že sny nie sú skutočnosť.

 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 S.. S.. | Web | 13. února 2011 v 15:03 | Reagovat

Líbí. Jenom jsem si nebyla jistá šošovkama :)) myslela jsem si, že to budou čočky, ale google překladač to jistí.

2 keishatko keishatko | 13. února 2011 v 15:11 | Reagovat

[1]: mala som tam najprv čočky, ale nakoniec som to zmenila. Hrozne veľa českých poviedok čítam, takže keď píšem hodím tam sem tam české slovo a mám s toho guláš :D musím to stále kontrolovať :D

3 Kayleigh McCamyo Kayleigh McCamyo | Web | 19. února 2011 v 3:17 | Reagovat

Hej, jak jsem začala říst, číkám si wtf?! Jak=si jiné jména tu...? xD Perfektní, fakt, tkové slaďouřké, hezoučké, miloučké... Jéééé! M=o=o=oc hezké! A skončí to dobře, že to? Nebude žádná tragika, doufám...? xD

4 Karin Karin | 22. listopadu 2016 v 13:22 | Reagovat

Začíná se to zajímavě vyvíjet. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Layout by Luczaida.blog.cz