5. Kapitola

13. února 2011 v 0:42 | keishatko |  Spln mesiaca

Mladší brat


Yu

Rozhodol som sa predstaviť Daichimu a Hiro-chanovi svojich vĺčkov. Kazua nebol moc nadšený tým nápadom, ale podľa mňa je načase aby spoznali niekoho nového. Toshi sa hrozne teší. Som zvedavý ako to celé dopadne. Samozrejme budú v ľudskej podobe.
Vďaka prázdninám mi ten skrátený týždeň ubehol ako voda. Víkend som prežil tak, že som upratoval hosťovské izby, neuveriteľné koľko tam bolo prachu. Som rád, že som sa nezadusil. Keď som zišiel dole na obed taťko sa skoro popukal od smiechu. Špinavý som bol aj za ušami.



V škole to šlo docela fajn. Hiro-chan si začal zvykať na naše bratričkovanie. Som rád, že to nepochopil inak. Neviem ako by som mu vysvetlil, že ho nemám rád viac ako len brata. Ešte šťastie, že si to dokázal domyslieť sám. Je hrozne inteligentný a k tomu strašne hanblivý. Ten kto si ho získa bude mať veľké šťastie.

Zato som si u Ryujiho všimol isté nepatrné zmeny. Pokukuje po mne, keď sa dívam inam, ja ale jeho pohľad cítim. Na telocviku si ma obzerá jedným okom, síce ja robím to isté, ale mňa pri tom zatiaľ nenačapal, čo mne sa to pri ňom už niekoľkokrát podarilo. Snaží sa vtedy tváriť nezaujate, ale aj tak viem, že sa mu moje telo páči. Mne to jeho tiež a jak. Mám kvôli nemu mokré vstávanie. Ale to nie je len to čo som si všimol. Sem tam sa ma chtiac nechtiac dotkne. To mravčenie čo pri tom cítim je hrozne príjemné. Tak to vyzerá, že som sa mu dostal pod kožu.

Do piatku musím pekne všetko zariadiť. Je toho ešte dosť. Taťko nebude doma. Je pozvaný na nejaké školenie, tak tam bude celý víkend. Dokončím prípravy v hosťovských izbách. Jedna je pre Daichiho a jedna pre Hiro-chana. Vĺčatá budú spať so mnou. Vždy to tak bolo. Moja posteľ je ako letisko, v pohode sa tam zmestíme. Musím ešte nakúpiť potraviny, aby sme neumreli hladom.

"Yoru-chan nechám ti peniaze na nákup na stole v kuchyni."
"Hai, hai. Taťko? Fakt ti nebude vadiť, že som ich pozval?" chcem sa ešte ujistiť, aj keď viem čo mi odpovie.
"Koľko krát ti mám opakovať, že mi to nevadí?" položí mi ruku na hlavu a usmieva sa.
"Skôr som rád, že si si našiel kamarátov. Konečne sa nám začína dariť, čo povieš?"
"To máš pravdu. Už to bude len lepšie a lepšie. Spravil si dobre, keď sme sa sem presťahovali."
"Tiež si to myslím, aj keď som bol zo začiatku nervózny ako to všetko dopadne, ale vyzerá, že celkom zbytočne. Všetko ide ako po masle. Mám z toho radosť."

Som rád, že má taťko dobrú náladu. Najviac zo všetkého chcem, aby bol šťastný.
Ďalší deň cestou do školy vyzdvihnem z domu Hiro-chana a stretneme sa s Daichim. Po pár dosť ostrých hádkach z mojej strany si ho prestali doberať v triede, ale žiaci z iných tried s tým aj tak neprestali. Všimol som si, že sa mu hrozne páči, keď ho objímam alebo keď mi sedí v lone. Snažím sa ho čo najviac rozmaznávať, aj keď na mňa sem tam namračene pozerá, nemôžem si pomôcť. Je hrozne roztomilý, keď sa usmieva. Včera som si všimol ako Ryujiho kamarát Shui pokukuje po Hiro-chanovi. Väčšinou, keď mi Hiro-chan sedí na kolenách, tak má Shui taký vražedný výraz. Keby sa dalo očami vraždiť, tak som už dávno po smrti. Verím tomu, že si niečo zle vysvetlil. Škoda, že nie je tak múdry ako Hiro-chan, inak by mu hneď došlo, že sa berieme ako bratia a nie ako milenci. Zatiaľ to nechám tak. Uvidím, či sa prejaví. Očividne má Hiro-chana rád, len nechápem načo čaká.

Ryuji

Prečo to robí? Ako hrozne ma štve, že mu tá zelená hlava sedí v lone. Prečo mu to dovolí? Je jasné, že spolu nechodia. Ako keby mi to robili schálne a čakali kedy vybuchnem. Keby sa ten pako Shui konečne rozhýbal, nemusel by som sa tu trápiť pohľadom na tých dvoch. Už dávno som zistil, že sa mu Hiro páči, ale stále sa nedokopal k tomu aby sa mu vyznal. Teraz sa tu trápime, pretože by sme chceli byť na mieste toho druhého. Už dlhšie sa pohrávam s myšlienkou, že by som Yu-chana niekam pozval, ale nakoniec si to aj tak rozmyslím. Čo keby ma odmietol? Možno si od toho incidentu myslí o mne všeličo. Kompenzujem si to pohľadom na jeho polonahé telo, keď sa prezlieka na telocvik. Už neraz som sa zabudol ako na neho civím a prichytil ma. Vtedy som sa radšej tváril, že pozerám niekam za neho. Ale pochybujem, že som bol dosť presvedčivý. Aspoň si nevšimol moje schválne dotyky, ktoré tak dobre maskujem. Tie elektrické výboje, ktoré prechádzajú mojim telom pri každom dotyku sú tak úžasne, že večer sa uspokojujem nad jeho fotkou, ktorú mam v mobile. Odfotil som si ho tajne. Tváril som sa, že s niekým volám, ale pri tom som si ho tajne fotil. Väčšina fotiek stála za prd, ale predsa sa našli také, pri ktorých mi tvrdne v nohaviciach. Už som sa rozhodol, pozvem ho budúci týždeň. Cez víkend nás poctí svojou návštevou foter. Pretrpím to a potom budem mať čas uvažovať nad rande.

"To snáď nie možné! Toto už je na mňa priveľa!" soptí vedľa mňa Shui.
"Čo ti zas sadlo na nos?" Som zvedavý čo ho zas vytočilo. V poslednej dobe je dosť výbušný. Asi sa mu ľahko nevidí, keď Yu-chan objíma Hira.
"Hiro-chan bude celý víkend u toho kreténa Mochizukiho. Nechcem ani pomyslieť čo budú spolu robiť." Tak toto je gól, takto nahnevaného som ho nevidel dlho. On si fakt myslí, že spolu chodia. Aj ja som o tom už počul, ale viem aj to, že tam bude aj Daichi. Takže sa nič konať nebude. Pohrávam sa s myšlienkou, že ho trochu potrápim, ale nakoniec mu to len predsa vyklopím. Sme predsa nejaký ten piatok dobrý kamaráti.
"Pochybujem, že niečo budú robiť," smejem sa mu.
"Ako sa môžeš smiať práve teraz? Nepáči sa ti náhodou ten Mochizuki? Nevadí ti, že bude celý víkend s Hiro-chanom?" vyletí na mňa.
"Náhodou viem, že tam bude aj Daichi. Preto sa nemám čoho báť a silne pochybujem, že spolu niečo majú. Skôr mi pripomínajú mňa so Zanom. Chová sa k nemu ako k bratovi. Nevyzerajú ako milenci." Snažím sa ho presvedčiť, ale bezúspešne.
"Myslíš? No, je pravda, že som ich ešte nevidel bozkávať sa, ale to predsa nič nedokazuje. Však sa pozri, on mu pomalý leží medzi nohami. To nie je normálne." Ešte stále mu to nedocvaklo. Ten má ale pomalé zapínanie.
"Však sa pozri ako sa Yu-chan díva na Hira. To nie je pohľad na milenca, ale skôr pohľad rodiča na dieťa. Tak isto sa díval Mira-san, keď si pre Yu-chana k nám prišiel. Ver mi, keby spolu niečo mali správajú sa inak. Všimni si, že Hiro sa ani raz nečervená, keď ho objíma, zato keď sa potkol a padol ti do náručia mohol konkurovať prezretej rajčine." Vtedy som myslel, že sa zadusím bagetou, ktorú som jedol. Bol to úžasný pohľad. Červenajúci sa Hiro a modrý Shui, lebo zabudol od samého šťastia dýchať. Magor jeden.

Shui sa začervená pri tej spomienke a dá mi konečne za pravdu. Svoj pozornosť zas venuje jedlu. Ja mám momentálne iné starosti. Musím sa mentálne a psychicky pripraviť na fotra. A zabezpečiť, aby sa Zanovi nič nestalo. Zatvorím ho do skrine ako vždy. Nesmiem dovoliť, aby ho ten muž, čo si hovorí "otec" našiel.

Yu

Po škole sa rozlúčim s chalanmi s tým, že ich na druhý deň ráno čakám. Musím ešte toho dosť nakúpiť, tak sa musím ponáhľať. Naposledy im zakývam a už si to smerujem k obchodu. Keď som už blízko potravín, všimnem si pohyb v jednej uličke, okolo ktorej prechádzam. Mám z toho zlý pocit, tak sa tam idem pozrieť. Zastanem na pol ceste, keď zbadám, čo ma vyrušilo na ceste do obchodu. Medzi smetiakmi čupí malý chlapec a pred ním je starší muž a prehľadáva mu školskú tašku. To snáď nie je možné. Okradnúť dieťa.

"Ak okamžite nezmiznete, zavolám políciu!" zakričím. Chlap na mieste stuhne, pozrie mojím smerom. Hneď na prvý pohľad vie, že so mnou si silu nezmerá. Hodí tašku chlapcovi a už ho niet. Pomaly prídem k malému bližšie a sledujem ako si kontroluje, či má všetko v taške.
"Ukradol ti niečo?" zisťujem, či mu predsa len niečo nevzal.
"Nie, zachránili ste ma včas," povie a zdvihne hlavu, aby si pozrel svojho záchrancu. Chvíľu si ma obzerá a potom sa zrazu zasekne ako keby mu niečo došlo.
"Nie si ty náhodou Ryujiho spolužiak?" spýta sa ma. Odkiaľ to môže vedieť?
"Ak máš na mysli Fujiramu Ryujiho, tak áno som jeho spolužiak, ale ako to môžeš vedieť?" zaujímam sa.
"Vedel som, že si to ty. Pred týždňom si odpadol a Ryu-nii ťa priniesol k nám domov. Som Zane, jeho mladší brat. Teší ma." Vystiera ku mne tu svoju malú ruku. Tak teraz ma zaskočil. Nevedel som, že Ryuji ma malého brata. Podám mu ruku a pomôžem mu na nohy.
"Aj mňa teší, nevedel som, že Ryuji ma brata. A čo tu vlastne robíš? Dúfam, že ti ten chlap nejako neublížil."
"Neboj je mi fajn. Ja, vieš, bol som sa prejsť, chcel som si niečo premyslieť a náhodou som skončil tu a zrazu má ten chlap stiahol sem do uličky. Tak rýchlo sa to zbehlo, že som nestihol ani poriadne zareagovať. Fakt si ma zachránil." Vďačne na mňa pozerá. Dúfam, že už Ryuji nemá ďalších súrodencov, lebo ako nato pozerám mám šťastie ich vysekávať z problémov.

"Rád by som ťa odprevadil domov, aby sa ti nič nestalo, ale musím do potravín. Čo keby si šiel so mnou a potom pôjdeme k tebe?" navrhnem mu. Nechcem ho púšťať samého, kto vie, či by sa mu po ceste ešte niečo nestalo. Je taký malý. Koľko má vôbec rokov? Vyzerá tak na sedem, možno osemročného.
"No ja neviem, už som mal byť doma. Ryu-nii sa bude určite hnevať, už dávno som mal byť doma" žmolí si spodok trička a hodí pohľadom niekam za mňa.
"Neboj, ja to Ryujimu vysvetlím. Hlavu ti preto neotrhne, nie?" Fakt ho nechcem pustiť samého. Ryujimu to vysvetlím. Snáď nás preto nezje. Dúfam.
"Tak dobre," zvolí nakoniec.

V obchode si rozdelíme zoznam a a spoločnými silami dáme do nákupného vozíka všetko čo potrebujem. S ním je radosť nakupovať. Pri pokladni ešte raz všetko skontrolujem a môžeme ísť platiť. Vonku si všimnem stánok s rýchlym občerstvením. Začínam byť hladný a Zane asi na tom bude rovnako.
"Čo také si niečo zajesť? Pozývam." Navrhnem mu.
"Rád, od školy som nič nejedol. A keď pozývaš nenechám sa dvakrát ponúkať," culí sa. Uteká predo mnou k stánku a nedočkavo tam poskakuje, kým prídem. Objednáme si a pomaly sa nechám viesť k nemu domov. Cestou zbaštíme jedlo a Zane mi hovorí o škole a vilomeninách, ktoré zažil s Ryujim.
"A čo rodičia? O nich si mi ešte nič nepovedal?" Ani raz nespomenul otca ani mamu. Začínam byť zvedavý.
"No mama je už mŕtva a otec...ten býva doma len raz za týždeň." Hovorí tak potichu, že mám problém mu rozumieť. Určite mi niečo zatajil. Nechám to plavať, možno časom mi to povie.
"Tak a sme tu. Nesvieti sa, tak Ryu-nii ešte nebude doma. Ďakujem, že si mi pomohol a za to pozvanie na jedlo. Bolo mi s tebou fajn." Pri tom rozprávaní som si nevšimol, že sme prišli až k nim domov. Poobzerám sa pookolí, vyzerá to tu dosť biedne. Netušil som v akej štvrti býva Ryuji.
"Nemáš zač. Rád som pomohol takému suprovému bratovi ako má Ryuji." Postrapatím mu vlasy. Milo sa začervená. Práve ma niečo napadlo.
"Počuj, nevieš kde sú tu domy na predaj?" Možno mi bude vedieť poradiť. Predsa tu len býva dlhšie. Zabudol som sa opýtať chalanov.
"Jasne, tam kde sme boli nakupovať, tak tam je také veľké ihrisko a kúsok od neho je dosť veľký dom. Je veľmi pekný. Ten je na predaj. Keby som mal možnosť si vybrať kde bývať, tak určite by to bolo tam. Prečo sa pýtaš?"
"Len tak som sa zaujímal." Pôjdem sa na neho pozrieť. Už dlhšie uvažujem, že si kúpim dom, pre všetky prípady, keby sa náhodou Toshi s Kazuom rozhodli predsa len pre ľudský život. Alebo keby sa s tým našim nedaj bože niečo stalo. Je dobre mať nejaké rezervy. Neviete čo sa môže prihodiť.
"Tak dobre ja už pôjdem," lúči sa so mnou Zane. Zastavím ho a do ruky mu strčím lístok s číslom na môj mobil. Napísal som ho, keď si vyberal jedlo.
"Máš tam napísané moje číslo, keby si niečo potreboval. Zavolaj mi hocikedy, dobre?"
"Dobre," strčí si lístok do vrecka na nohaviciach. Zakýva mi a mizne v bráne. Tak a teraz domov.
Keď vyložím nákup pôjdem sa pozrieť na ten dom. Som zvedavý.

Večer odprevadím taťku k autu a po niekoľkrátom ujistení, že nepodpálim dom konečne odíde. Vlci ako na zavolanie už čakajú pri zadnom vchode. Pustím ich dnu a počkám, kým sa premenia. Sú fakt nádherný. Toshi má tyrkysové vlasy, vpredu ich má zastrihnuté v dĺžke brady a vzadu zas dlhé až k stehnám, nosí ich prehodené cez plecia dopredu. Kazua má dlhé vlnené čierne vlasy z odleskami modrej, rozpustené mu siahajú pomaly k lýtkam, väčšinou ich má zopnuté kruhovou sponou na vrchu hlavy, z oboch strán tváre má spustené tenké pramene vlasov. Krásne sa mu tak zvýrazni jeho oválna tvár. Keď boli malý tak som spomenul, že by vyzerali nádherne s dlhými vlasmi. Odvtedy mi ani raz nedovolili ich ostrihať. Obaja majú zlaté oči. Tie jediné sa nezmenia, či sú vlci alebo ľudia. Obaja majú pod pravým okom päť za sebou zväčšujúcich sa červených slzičiek. Ja ich mám tiež, ale schovávam ich pod špeciálnym krycím make-upom. Používajú ho herci v divadle. Zmiešal som ho s niektorými inými make-upmi, aby bol perfektne zľadený s mojou pleťovou farbou. Ani keď stojí osoba blízko pri mne nezistí, že mám make-up, ktorý niečo zakrýva.

Tie slzičky som im spravil ja. Keď boli ešte malý, tak Kazua odmietal veriť, že sme rodina a neopustím ich, nenechal sa presvedčiť a toto bol jediný spôsob. Navrhol to Toshi a ja som mu zato vďačný. Zaviazal som mu oči a pomocou svojej schopnosti som mu ich vypálil. Toshimu som ich vypálil chvílu pred Kazuom. Pred tým som im samozrejme umŕtvil pokožku, aby ich to nebolelo. Nie som predsa sadista a svojim zlatičkám by som úmyseľne neublížil. Keď som Kazuovi ukázal zrkadlo a on zbadal čo má na tvári v momente mu došlo čo som myslel tým, keď som mu hovoril, že mu dám dôkaz, ktorý potvrdí, že sme rodina. V sekunde som ho mal v náruči a plakal snáď hodinu. Pochopil, že teraz nás už nič nerozdelí. Toshi sa potom pridal k nám a tiež sa rozplakal. Vedel som, že po tých slzičkách túži už dlhší čas. Neraz, keď si myslel, že spím, tak mi po nich prechádzal prstami. V jednom filme videl ako otec spoznal svojho dávno strateného syna podľa materského znamienka, ktoré sa dedia v pokrvnej línii otca na syna. Preto to navrhol. Síce mi veril, že ich mám úprimne rád, ale tým, že som odsúhlasil jeho nápad sa mu splnilo želanie mať ma za otca. Sú to moji dvaja nezbedníci.

Pomohli mi ešte prezliecť obliečky v hosťovských izbách, najedli sme sa. Išli do kúpeľne, kde sme sa spolu okúpali, ešte šťastie, že máme tak veľkú vaňu. Nikdy si nedajú povedať a chcú sa kúpať so mnou. Mne to nevadí, s nimi je kúpeľ zábavnejší. Keď nám konečne vyfénujem a učešem vlasy, tak ubehnú skoro dve hodiny. Starostlivosť od dlhé vlasy si vyžaduje svoj čas. Konečne sa dostaneme do postele. Obaja si ľahnú tak, aby som bol v strede a nalepia sa na mňa tak, že by medzi nami neprešiel ani papier. Zbožňujem tieto naše spoločné chvíle. Po nie ani piatich minútach spím ako mimino.

 

10 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 S.. S.. | Web | 13. února 2011 v 15:19 | Reagovat

Oh.. šelmičky jsou jak koukám nádherní kluci. Těším se na pokračování, snad bude brzo.

2 keishatko keishatko | 13. února 2011 v 15:21 | Reagovat

[1]: kapitolu pridávam každý piaty deň :-)

3 Kayleigh McCamyo Kayleigh McCamyo | Web | 19. února 2011 v 3:33 | Reagovat

*Utíká si sliny* náááádhera. xD A, jako, začínám bát zbědavá, jak to dopadne. Jako, kdo s kým a tak... páč už jsem dlouho nečetla nějakou takovou pěknou trojku, víš? xDDDDD

4 Nixerwil Nixerwil | Web | 6. února 2012 v 20:39 | Reagovat

ouu, asi jsem zapomněla okomentovat minulou kapitolu :D to se omlouvám, ale to víš, napětí :D  je to velice zajímavé a já jsem zvědavá na vývoj :D a taky se mohlo stát,že už jsem u tebe jednou četla, ale absolutně si to nepamatuju, takže se ti sem na pár dní nastěhuji, snad mě omluvíš :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Layout by Luczaida.blog.cz