12. Kapitola

11. března 2011 v 0:29 | keishatko |  Spln mesiaca

Prvé rande

Shui

Stojím pred zrkadlom a pozerám na svoj odraz. Mám či nemám. Bojím sa. Čo keď ma neprijmú a budú sa mi smiať? Ale keď to tak vezmem okrem Ryujiho a Akiry sa s nikým iným nebavím. Položím puzdro so šošovkami naspäť na poličku. Už som sa rozhodol. S novým odhodlaním opúšťam dom a idem do školy. Dnes by mal prísť konečne aj Ryuji. Som zvedavý ako sa budú tí dvaja k sebe správať, keď už spolu chodia.
"Yo Shui, čo ti to tak trvalo?" pleskne ma Akira po chrbte. Som rád, že som to udržal.
"Hoj, len som si musel niečo premyslieť a nejako som zabudol na čas" pozriem na neho a usmejem sa. Čakám kedy si to všimne.
"No tak vyrazi...ty nemáš šošovky. Nehovor mi, že si na ne zabudol" pozerá na mňa. Zakrútim hlavou.
"Nie nezabudol. Rozhodol som sa, že to takto bude lepšie. Tebe to nevadí, Ryujiho názor za chvíľu zistím a potom to je len na Hirovi či ma bude brať takého aký som. Ostatní ma nezaujímajú." Cítim sa o toľko ľahší keď som to vyslovil nahlas.
"Správna voľba. Keď bude mať niekto pripomienky tak si ho podáme. Ale čo tá náhla zmena?" Miknem plecom. Nemusí vedieť, že som sa rozprával s Mochizukim a on mi prehovoril mi do duše. Otočím sa a idem pomaly do školy. Akira ma dobehne. Pred školou zastavíme a čakáme. Stojíme tak päť minút, keď sa z rohu objaví Ryuji a drží za ruku Mochizukiho. Kuknem na Akiru či si to všimol. Jeho otvorená pusa dokorán hovorí za všetko. Začnem sa smiať ako pominutý. Konečne sú pri nás.
"Tak ja utekám, chalani ma už v škole čakajú" povie Mochizuki. Chytí Ryujiho za košeľu a vytiahne sa k jeho perám. Vôbec ich netrápi, že sú pred školou a polovica žiakov na nich môže oči nechať. Po dobre dlhom bozku sa otočí a zavadí pohľadom na mne. Keď zbadá moje oči len sa usmeje a kývne hlavou. Za chvíľu ho niet. Snáď mi fakt pomôže s Hirom.
"Čo to malo znamenať? Viem, že sa ti Mochizuki páči ale bral som to ako chvíľkové poblúznenie a teraz sa tu s ním olizuješ ako keby sa nič nedialo. V tej nemocnici ti vymenili mozog či čo?" ohúrene zízam na Akiru. Toto som od neho nečakal. A ako vidím výraz Ryujiho, tak to trochu prepískol. Pomalým krokom sa k nemu približuje. Z jeho pohľadu by zmrzol aj oceán. Bojím sa, aby nevyviedol hovadinu.
"Váž slová Akira. Buď sa zmieriš, že tvoj kamarát je homo a má priateľa alebo ti jednu hneď teraz vrazím a už s tebou neprehovorím ani jedno slovo." Povie to takým tichým tónom, že keby kričal, tak by to nemalo taký efekt ako teraz. Takého som ho ešte nevidel. Akira viditeľne zbledne. Zdvihne ruky na obranu.
"Kriste Ryuji neblázni. Ja ti to prajem, len si ma zaskočil a ja som si zabudol dávať pozor na pusu. Sorry chlape. Fakt ma to mrzí" je vidieť, že ho to mrzí. Aspoň, že sa uvedomil. Možno mal len skrat, veď aj mňa trochu vykoľajilo keď sa tu začali bozkávať. Tiež si to mohli nechať na neskôr. Ryuji sa uvoľní a hodí ten svoj typický úsmev.
"Nič sa nestalo. Ale už to viac krát nechcem počuť." Potľapká ho po pleci. Som rád, že si to vyjasnili a zaobišlo sa to bez zbytočných komplikácií.
"Ale kedy ste to stihli? A kde teraz s bratom bývate? Čo otec ?" vyhrnie na Ryujiho Akira všetky možne otázky. Na niektoré odpovede som zvedavý aj ja.
"No foter je v base na pekne dlho. V tom starom byte už nebývame, zabavili ho" mikne plecom ako keby hovoril o kupovaní cukríkov.
"To je mi ľúto. A kde bývate? Vzala si vás na starosť sociálka, keďže už nikoho nemáte a nie si plnoletý?"
"No viete, keď som sa zobudil v nemocnici prišiel za mnou Yu-chan. O tom, že mi zavolal záchranku a políciu na otca viete. Ale v nemocnici mi povedal, že do bytu dorazil ešte vtedy, keď ma otec mlátil. On mu zlomil ruku. Chápete to? Môjmu fotrovi, zelenému mozgu, chlapovi ako hora zlomí ruku niekto ako Yu-chan." Chvíľu na neho pozeráme ako krtko na betón a čakáme kedy povie, že si robil srandu. Nič také sa nedeje. Hovorí pravdu!
"Však je nižší od teba a nič nezmôže. Však sme si ho doberali a si to nechal. Čo zmôže s tou svojou útlou postavou? Dobre beriem, že má nejaké svaly ale aj tak." Stále mi to nejde do hlavy. Odmietam tomu veriť, musel by som to vidieť na vlastné oči.
"Videl som ho biť sa. Ja som vám to nepovedal, ale už mi raz zachránil zadok a je dobrý. Zložil siedmych chalanov ako nič. Skrýva v sebe viac ako ukazuje na verejnosti. Inak teraz bývame so Zanom u nich doma. Jeho taťko si nás vzal do pestúnskej starostlivosti." Tak teraz do slova nemám čo povedať. Zrazu ma niečo napadne. Viem, že je to blbosť, ale opýtať sa musím.
"Ryuji a ty s ním chodíš z vďačnosti alebo kvôli niečomu inému?" Som si istý, že sa mu Mochizuki páči a určite by s ním rád chodil, len dúfam, že to nerobí, aby sa mu odvďačil. To by nemuselo dopadnúť dobre.
"No zo začiatku som mu niečo podobné navrhol, ale neskôr sa mi vyznal a ja som mu povedal, že už dávnejšie plánujem ho niekam pozvať. Teraz spolu chodíme preto, že sa máme radi. Milujem ho. Radím vám nechajte si to zatiaľ pre seba, ešte som mu to nepovedal. Počkám, kým mi to on povie prvý. Mimochodom Shui" otočí sa na mňa.
"Super oči, to preto si nosil šošovky?" Prekvapene na neho pozerám a prikývnem.
"Nechápem prečo, ja mať také oči tak som namyslený." Šťastím mi snáď vyskočí srdce z hrude. Ryujiho slová majú pre mňa veľkú cenu. Školským dvorom sa rozozvučí prvé zvonenie. Pomaly sa zberáme a ideme dnu. V triede si sadneme na miesta a ja ako vždy stočím pohľad na Hira. Nečakal som, že aj on bude pozerať mojím smerom. Naše pohľady sa stretnú a on v sekunde krásne sčervenie. Usmejem sa na neho a on sklopí hlavu. Otočím sa k tabuli. Dnešok začína skvele.

Hiro

Snažím sa sústrediť sa a sledovať čo profesor hovorí, ale stále sa mi hlave ozývajú Yoru-chanove slová:
"Neviem či si si všimol, ale Shuiovi sa páčiš. Nebolo by zlé, keby ťa niekam pozval, nie? Ja mám teraz Ryujiho a Daichi má Kazuu. Už len ty nemáš partnera. Inak, keď sa na teba kukne pozri si poriadne jeho oči. Budeš milo prekvapený. A poviem ti k tomu ešte niečo. Šošovky to nie sú."
Chvíľu som nechápal o čom rozpráva, ale keď sa na mňa fakt pozrel, tak som sa prekvapivo díval do jeho odlišných očí. On má každé iné. A ja som si myslel, že som jediný divný. Vedel som, že má modré oči, ale toto ma vyviedlo z miery. Chvíľu som si myslel, že to má farebné šošovky. Potom som si spomenul, že Yoru-chan hovoril, že šošovky to nie sú. Zdvihnem k nemu pohľad a poriadne si ho obzriem. Je pekný, to musím uznať. Ale prečo by chcel chodiť s niekým ako som ja? Síce mi Yoru-chan vštepuje do hlavy, aby som si viac veril. A ja sa snažím, ale pochybnosti stále mám a strach tiež. Je až veľmi príťažlivý a teraz tie jeho oči. Baby sa na neho budú lepiť ako včely na med. Bola len náhoda, že sa na mňa pozrel. Nebudem tomu prikladať žiadny dôležitý význam. Aj tak by som nevedel ako sa pri ňom správať. Som hrozné nemehlo a drevo.
"Fuj, konečne skončila tá blbá hodina" vydýchnem si. Zohnem sa k taške, aby som si vymenil predmety, keď pri mojej lavici zastavia niečie nohy. Pozriem hore a zbadám Shuia ako uhýba očami. Narovnám sa. "Chce to odvahu" povzbudím sa v duchu.
"Ahoj, chceš niečo?" to bol výkon, ani sa mi hlas nezatriasol. To sa mi len zdá alebo sa tu nejako oteplilo?
"Ahoj. Vieš, mohol by si na chvíľu ísť so mnou von na chodbu?" stále sa mi nepozerá do očí. Hodím okom po Yoru-chanovi. Ten sa usmeje a dá hore oba palce. Mám ísť?
"Ehm...tak dobre" váhavo sa zdvihnem a idem pomaly za ním. Cítim na sebe pohľady spolužiakov. Bože, už aby som to mal za sebou. To si Yoru-chan vypije. Vyjdeme von z triedy a Shui za nami zatvorí dvere. Na chodbe skoro nikto nie je. Začínam byť nervózny.
"Tak? Prečo si chcel ísť sem?" skúšam nedať najavo ako mi je táto situácia nepríjemná. Konečne sa mi pozrie do očí.
"Neviem či si si to všimol, ale už dlhší čas sa mi hrozne páčiš a bol by som rád keby si prijal moje pozvanie do kina a večernú prechádzku. Viem, že to znie blbo, ale ja by som bol fakt rád. Ja...ja pochopím, keď ma odmietneš a vysmeješ sa mi. Len...len mi daj šancu ti dokázať, že som skvelý chalan, ktorý ťa spraví šťastným" v jeho pohľade vidieť odhodlanie a že to myslí vážne. Ostanem som na neho zízáť ako na zjavenie. Yoru-chan mal pravdu. Ale ja fakt neviem. Bojím sa. Neustále sa mi všetci smiali, kým neprišiel Yoru-chan a ukázal mi, že stojím za niečo. Kde bol vtedy? Spamätám sa a zhlboka sa nadýchnem.
"Môžeš mi dať čas na rozmyslenie. Musím si utriediť myšlienky. Odpoveď ti dám na konci vyučovania, dobre?" sklopím zrak a čakám na krik. Ale nič také sa nedeje.
"Dobre. Počkám ťa pred školou po vyučovaní, lebo už spolu v triede nebudeme. Ďakujem, že chceš o tom aspoň rozmýšľať, veľa to pre mňa znamená" prekvapene na neho pozriem. Usmieva sa. Nervózne mu úsmev oplatím. Oslobodí ma zvonenie na hodinu a my sa vrátime do triedy. Musím sa pozhovárať s Yoru-chanom.

Čas obeda a ja sedím na svojom obvyklom mieste. Yoru-chanovi v lone. Ako vždy má jednu ruku okolo môjho pásu a napcháva sa bagetou. Daichi sedí kúsok vedľa a už telefonuje Kazuovi. Tí snáď bez seba nevydržia ani minútu. Pristihnem sa ako mu trochu závidím.
"Tak povedz Hiro-chan, čo chcel od teba Shui?" zašepká mi do ucha Yoru-chan. Stuhnem, ale hneď sa uvoľním. Aj tak som sa ho chcel opýtať na jeho názor.
"Pozval ma von. Vraj sa mu istú dobu páčim" poviem a zaryto sa pozerám na svoj sendvič. Ako keby tam bola odpoveď na všetky moje otázky.
"No? A čo si odpovedal?" začne ma hladiť na bruchu. Trochu sa upokojím a oprem sa o jeho hruď. Zavriem oči a vzdychnem si.
"Ja neviem. Keby nebolo teba tak som doteraz sám. Kde bol, keď som to potreboval? Keď tak tvrdí, že sa mu už dlhšie páčim, prečo dovolil, aby sa mi smiali. Ani slovkom sa ma nezastal a ja mám ísť teraz s ním na rande? Bojím sa" zdôverím sa mu so svojími myšlienkami. Napäto čakám čo mi odpovie. Trochu sa zamrví a nepatrne si ma posunie, aby sa mu pohodlnejšie sedelo.
"Vieš, to je takto. Videl si tie jeho oči?" počká kým prikývnem a pokračuje.
"V minulej škole ho šikanovali za to. Preto nosil šošovky. Bál sa, že keď to zistíš, tak ho zavrhneš ako ostatní. Možno preto nedal najavo, že sa mu páčiš. Len krátke pohľady. Možno nie je tak zlý ako si myslíš. Len potrebuje dostať šancu ti to dokázať" nemusím sa ani otáčať aby som vedel, že na mňa pozerá a čaká na odpoveď.
"Ako to všetko vieš? Ja by som ho neodvrhol. Však máme podobný problém. A prečo zrazu tá zmena. Už sa nebojí?" nedá mi to pokoj.
"Možno ti chce dokázať, že aj on za niečo stojí. Skús ísť na to rande. Keby sa ti nepáčilo, tak odídeš. Alebo radšej mi zavolaj a ja hneď za tebou prídem. Nechceš snáď tvrdiť, že sa ti nepáči. Všimol som si ako na neho pozeráš. Predo mnou to nezatajíš" vybalí na mňa. V sekunde sa otočím a pozriem na neho. Jeho tvár zdobí úsmev od ucha k uchu. Ten darebák. Zavrčím na neho, ale to zapríčiní len, že sa rozosmeje. Daichi hodí po nás prekvapeným pohľadom, ale za chvíľu zas veselo rozpráva do mobilu.
"Tak dobre, ja s ním teda pôjdem. Ale keď sa mi nebude niečo zdať, tak ti volám, to si buď istý. Aj keby to bolo neskoro večer" varujem ho. Ten len veselo prikyvuje.
"Dobre dobre, beriem na vedomie. Aj keď si myslím, že si za celý večer na mňa ani len nespomenieš. Nezabudni mi potom zavolať, keď budeš už doma. Budem chcieť podrobné informácie" povie. Prestávka končí a my sa vraciame späť do triedy. Druha skupina tu už nie je. Aspoň mám čas zvážiť, či neurobím fakt chybu, keď mu na to kývnem.
Zvyšné hodiny ubehnú ako voda a ja sa spolu s chalanmi šuchcem do šatne. Vonku ma čaká Shui.
"Yoru-chan fakt si myslíš, že spravím dobre, keď s ním pôjdem?" chcem sa uistiť. Ten a na mňa otočí a vezme ma do náručia.
"Ver mi. Nebudeš ľutovať. Zaslúži si šancu a ty tiež" šepne mi do ucha. Nechám sa ešte chvíľu objímať a potom pokračujeme v ceste do šatne. Daichi nevie o čo sa jedná, tak sa to snaží z nás dostať. Chvíľu ho naťahujeme, ale nakoniec mu to v krátkosti Yoru-chan vytára. Pohľad na Daichiho otvorené ústá stojí za všetky drobné. Už len keby mu tam mucha vletela, to by bol gól. Keď sa spamätá, tak len prehodí.
"Že mu to trvalo. Tie jeho žiarlivé pohľady sa nedali vydržať. Síce ma to chvíľu bavilo sledovať, ale nakoniec aj to omrzí" tak toto ma vyviedlo z mieri. On žiarli?
"Prečo?" jedno slovo a aj tak pochopí na čo sa pýtam.
"Prosím ťa, Yu ťa tu objíma ako svojho milenca. Nie je divu, že si skoro všetci mysleli, že spolu chodíte" povie a pokračuje v prezúvaní. Ja mám Yoru-chan rád ako svojho brata. Neviem si predstaviť, že by sme spolu chodili. To sa nedá. Zakrútim hlavu a konečne sa prezujem. Pri bráne už vidím blonďavé vlasy. Nádych výdych a idem na to. Pristúpim k nemu. Na tvári mu vidím ako horí nedočkavosťou. Chvíľu sa hrám s predstavou, že ho budem napínať, ale radšej to nebudem riskovať.
"Tak dobre. Prijímam tvoje pozvanie" odozva na seba nenechá dlho čakať. Shui sa široko usmeje a objíme ma. Tak ma to zaskočí, že nie som schopný reagovať. Kúsok od nás ma čakajú chalani a stoja s nimi aj Ryuji a Akira. A skvele sa bavia na mojom rozpoložení. Shui si asi uvedomí čo spravil, lebo sa rýchlo odtiahne.
"To je skvelé. Tak ja ťa o šiestej vyzdvihnem u teba doma. Môže byť?" navrhne. Prikývnem.
"A vieš kde bývam?" záporne zatočí hlavou. Mohol som si to myslieť. Nadiktujem mu adresu a rozlúčim sa. Až keď som pri chalanoch, tak sa uvoľním. Pri Shuiovi som bol stuhnutý až hrôza. Dúfam, že taký nebudem celý večer, inak to môžem zabaliť už teraz. Doma si odhodím veci do kúta izby a idem sa pripraviť na večer. Predsa to je moje prvé rande a chcem spraviť dojem. Yoru-chan mi poradil, čo si mám obliecť. Snáď nespravím zle, keď ho poslúchnem. Nakoniec sa s prázdnou hlavou ponorím do vody.

 

8 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Kayleigh McCamyo Kayleigh McCamyo | Web | 11. března 2011 v 10:56 | Reagovat

Hej, tak parádně se nam to rozjíždí... hmmm... retardace děje.... hmm... z toho něco bude... třeba příště nějaké yaoi, co, mamčo? xD Hej, naozaj krásný dílek, jako, bejby, těším se, těším, jak to dopadne.

2 Hádej kdo? xD Hádej kdo? xD | 13. března 2011 v 20:50 | Reagovat

Jakóó, mamčoooo! Makéééj, já nemám co číst! :D

3 keishatko keishatko | Web | 13. března 2011 v 20:51 | Reagovat

vydrž takú hodinku a dám ti sem niečo :D

4 Hádej kdo ... xD Hádej kdo ... xD | 13. března 2011 v 20:52 | Reagovat

Hej, a totálně díky za komenty. Nó, páč, jako, jsem si to nějak rozmyslela a ... uhn... nó, asi napíšu druhou řadu... pokud mi tam přibyde nějaký koment... nebo tak...

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Layout by Luczaida.blog.cz