I. Kapitola

16. března 2011 v 0:03 | keishatko |  Kliatba

Stretnutie





Minulosť

"Preklínam vás oboch. Budete ľutovať, že ste ma ťahali za nos. Ste si mysleli, že na to neprídem?" kričí dievča ako zmyslov zbavená.
"Kiara, nie je to tak ako si myslíš! On je môj...." nedopovie, keď mu znova skočí do reči.
"Nechcem počúvať tvoje klamstvá. Mám toho dosť. Chcete byť spolu? Nikdy! Keď nebudeš môj tak nebudeš nikoho! Budete mať k sebe najbližšie, ale zároveň si budete tak vzdialený. Ty čo si ma zradil bude západ slnka tvoj nepriateľ. A ty čo si sa opovážil siahať na to čo patrí mne nezacítiš teplo slnečného lúča. Preklínam vás oboch. V noci budeš šelmou a ty človekom a cez deň naopak. Budete spolu, ale už sa nikdy nedotknete, nepobozkáte, nepomilujete. To je trest za vašu zradu" ako dopovie čiernovlasý chlapec sa začne meniť na čierneho pantera. Hnedovlások sa zrúti v plači na zem. Panter sa k nemu priblíži a začne mu zlizovať slzy z tváre.
"Je neskoro plakať" začne sa smiať dievča.
"Čo si to spravila? Prečo si nepočúvala? Ja nie som jeho milenec, ale nevlastný brat. Objímal ma preto, lebo som prišiel zo zahraničia, kde som bol posledných desať rokov. Len ma privítal. Ale ty so svojimi žiarlivosťou zaslepenými očami si to nemohla vidieť" kričí s plačom na ňu. Dievča vytreští očí a chytí sa za ústa.
"Preboha, to nie. Ty klameš. On mi povedal, že ma podvádza. Prisahal. Ja som mu verila. Klameš, aby som kliatbu odvolala. Neverím ti" opakuje stále dokola.
"Choď za jeho rodičmi, vlastne aj za mojimi. Oni ti to potvrdia." Dievča padne na kolená, lebo uverí. Vie, že by ju neposielal za rodičmi keby klamal.
"Čo som to len spravila? Kriste. Odpusťte mi. Ja som verila jeho klamstvám a on mi povedal o tejto kliatbe" plače.
"Kto ti to povedal? Kto? Odvolaj tu kliatbu!" žiada hnedovlások. Panter čaká.
"Ja to neviem. Neviem ju odvolať. To Erick mi to povedal. Jeho najlepší priateľ, preto som mu verila. On bude vedieť odvolať tú kliatbu. Odpusťte. Prosím. Ja som mu slepo verila. Nájdite ho. Musíte. Mňa to všetko mrzí" kričí a plače. Panter sa otočí a rozbehne sa preč od toho všetkého. Hnedovlások to zbadá a rozbehne sa za ním. Na dievčati im nezáleží. Už nie. Teraz je dôležité nájsť vinníka.

Súčasnosť

Viki

To bola rušná noc a to ideme zajtra do školy. Ja toho Bruna zabijem. Hodím vražedný pohľad na osobu, ktorá visí na mne celou svojou váhou. Aspoň som sa o to pokúsil, cez plece sa ťažko na niekoho zazerá, keď ho nesiete.
"Takto sa opiť a mňa nechať, aby som ťa niesol domov. Počuješ? Neslintaj mi na rameno, keď už si si dovolil zaspať!" aj tak ma nepočuje. Prečo ja som sa mu prihováral, keď sa k nám do susedstva nasťahovali. No, ale vtedy nám bolo päť a neožieral sa tak. Trochu si ho nadvihnem, aby mi z toho chrbta nespadol. Skrátim si to cez park. Nikto tu takto v noci nebýva, tak sa nemusím báť, že nás niekto zbadá.
"Už aby som to mal za sebou" povzdychnem si. Že ja som sa nechal nahovoriť, aby sme šli zapiť posledný deň prázdnin. On sa spije pod obraz boží a ja aby som ho potom nosil domov.
"Čo to bolo?" otočím sa za zvukom čo pripomínalo puknutie konárika. Nikoho nevidím. Možno nejaké zviera. Možno veverica, ktorá nemôže spať. Zase ten zvuk. Zastanem a začnem sa obzerať.
"Čo to je za zvuk? Zdá sa mi to alebo to znie ako vrčanie? Veď u nás nič také nežije...kto je tam? Ak si kto si vylez, to vôbec nie je vtipné...zakrútim vám krkom, keď zistím, že si robíte srandu!" snáď ich to dostatočne vystrašilo, aby zmizli. Nikde v okolí nežije zviera s takýmto vrčaním. Jediné tak ožiarené veveričky, ale nič iné. Tu nemáme ani líšky. Aj keby hej, tak sem by neliezli a určite by ich môj krik vystrašil. Nič nepočujem, idem pomaly ďalej. Za toto mi Bruno zaplatí. Zastanem, zas to vrčanie, ale teraz je to bližšie. Cítim ako mi studený pot steká po chrbte. Toto nie je dobré. Zrýchlim krok, skoro bežím, len aby som bol z toho parku vonku. Že ja som sem liezol. Zmrznem na mieste. Cítim na sebe pohľad. Pomaly sa otočím a pozriem sa čo ma to sleduje. Keby som vedel čo tam zbadám, tak sa radšej ani neotáčam. Vzadu asi tak päť - šesť metrov odo mňa svietia žlté oči. Oči dravca. Naprázdno prehltnem. Vidím ako sa chystá zaútočiť. Čo to je? Je to panter? Kde sa tu vzal? Pomalými krokmi sa približuje. Už je skoro pri mne. Toto má byť náš koniec? A Bruno to prespí. Aspoň nebude nič cítiť. Zavriem očí a čakám bolesť. Počujem ako tlapami našľapuje už je dosť blízko. Bojím sa. Nikdy v živote som sa tak nebál ako teraz.
"Ari! Ari už toho nechaj a poď okamžite sem!" prudko otvorím oči. To tu ešte niekto je? Za panterom stojí nejaký človek. Chlapec? V tej tme sa to nedá rozoznať.
"Choď odtiaľto preč! Nevidíš toho pantera? Zachráň sa!" snažím sa ho odohnať. Ale on sa nehýbe a pozerá mojím smerom. Kriste, čo je hluchý alebo slepý?
"Ari ideme!" zakričí a odchádza preč. Panter na mňa ešte raz zavrčí a odbehne preč. Sledujem ho ako zastane pri tom chalanovi. Ten sa na neho zamračí a dá mu pohlavok. Celé na to pozerám s otvorenými ústami. On patrí jemu? To musia byť nejaký prisťahovalci, lebo nikoho takého tu nepoznám a to poznám všetkých. Tak to si pekne zavarili. Ja to nenechám len tak. Je výhoda mať otca starostu. Ten panter nás mohol zabiť. Vytrhnem sa so svojích myšlienok a pozriem sa ich smerom, ale tam už nikto nestojí. Musím zistiť kto sa najnovšie prisťahoval. Ja im ešte ukážem. So mnou sa nikto zahrávať nebude! Domov idem o niečo rýchlejšie, predsa len nebudem riskovať. Otvorím Brunov dom. Šťastie, že mám od ich domu kľúče. Hodím ho do izby. Ešte ho prikryjem a idem domov. Po dobrej sprche si konečne ľahnem do postele. Zajtra sa na to musím opýtať otca. V hlave mi stále víri hlas toho chlapca. Znel tak mlado. Určite bude v mojom veku. Plus mínus nejaký rok. Zaujímalo by ma ako vyzerá. Však aj nato príde. Od myšlienok má oslobodí vytúžený spánok.

Saul

Sledujem z kríkov ako odchádza ten človek preč. Usmejem sa, keď si spomeniem ako kričal aby som ušiel.
"Uff, to bolo tesné" vydýchnem si. Otočím sa na Ariho, čierneho pantera. Sklopí uši a kukne po mne mačacími očkami.
"Toto na mňa neplatí. Čo si si myslel? To si ich chcel vystrašiť? Výborne, vyšlo ti to. Prvý deň čo tu bývame a ty tu desíš obyvateľstvo. Čo keď to niekomu povie? Čo potom? Chceš byť zavretý v dome? Nie. Pako jeden blbý. Ešte raz to spravíš, tak ťa priviažem na reťaz a von ťa už nevezmem. Teraz sa modlime, aby si to nechal pre seba. Aj keď o tom dosť pochybujem. Kedy toto trápenie už skončí?" povzdychnem si. Ari sa ku mne pritúli a čaká kedy ho poškrabem za ušami. Vyhoviem mu a počúvam ako začína priasť.
"Ale nemysli si, že sa na teba ešte nehnevám. Len sa neboj, pekne si to zapíšem. Blb. Poď už domov. Nechcem byť tu keď bude svitať." Po boku pantera idem cestičkou medzi stromami. Netrvá dlho a sme pri bránke nášho nového domova. Musíme tu zostať celé dva roky. Už si ani nepamätám, kde sme ostali tak dlho. Neustále sa sťahujeme. Doma sa Ari rozvalí na gauči a ja si sadnem k notebooku. Otvorím si denník a zapíšem dnešný deň, či vlastne noc. Hneď ako dopíšem posledné slovo začne svitať. Pozriem von oknom. Už je to tak dávno čo som na koži pocítil slnečné lúče.


 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 ithryn ithryn | Web | 17. března 2011 v 13:22 | Reagovat

Téééda Keishatko, to je bomba nová povídka, miluji tyto postavy, škoda, že se na ně skoro nepíše. Děkuji Ti, protože mě osobně jsi touto povídkou udělala velikánskou radost. :-)
Krásný zbytek dne.

2 Zulík Zulík | 18. března 2011 v 22:49 | Reagovat

Ze by ta inšpiroval film Jastrabia žena?
Ten film mylujem a touto poviedkov som nadšená. :-D

3 Karin Karin | 16. listopadu 2016 v 23:20 | Reagovat

Taký mě to napadlo Zulík. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Layout by Luczaida.blog.cz