II. Kapitola

22. března 2011 v 14:04 | keishatko |  Kliatba

Prvý deň v škole




Bruno

Hlava ma bolí, v ústach mám divnú pachuť a štípu ma oči. Včera som to trochu prehnal. Sedím v kuchyni kde pijem minerálku a jem suchý rožok. Viac toho do seba nedostanem. Už som zjedol aspoň dva aspiríny, ale furt nezaberajú. To bol nápad ísť piť deň pred školou. Teraz budem ako mŕtvola. Tie letné prázdniny ubehli strašne rýchlo.
"Nazdar!" kričí Viki a buchne dverami. Chytím sa za hlavu.
"Hlasnejšie to nešlo?" opýtam sa. Viem, že to spravil naschvál. Čo som mu zas vyviedol, že ma tak týra?
"Hlava bolí?" spýta sa posmešne a sadne si oproti mne. Nezabudne pri tom s dobre hlasitým vŕzganím odtiahnuť stoličku.
"Hm...bolí...ako vidím, tak ty si v pohode" hodím po ňom vražedný výraz. Musím vyzerať strašne komicky, keď sa tu na mňa vyškiera.
"Radšej by som bral ten bolehlav ako včerajšie stretnutie so smrťou" povie. Prekvapene na neho kuknem.
"Čože? Kedy? Nič také si nepamätám" a to nemám skoro žiadne okno.
"Ani nemôžeš. Keď som ťa niesol domov, tak si mi slintal na rameno. Skrátil som si cestu k tebe cez park ako vždy, ale včera sa tam objavil panter. Nekecám, fakt tam bol čierny panter. Poviem ti, že v živote som nemal taký strach ako vtedy. Už som čakal, že po nás skočí a zabije nás, keby sa tam neobjavil ten chalan a nezavolal si ho" opisuje Viki. Nemám dôvod mu neveriť. Nikdy mi neklamal a v tomto určite nie.
"Poznal si ho? Či to je niekto nový?" vyzvedám. Ako ho poznám, tak to nenechá len tak. Docela ma to zaujalo. Na bolesť hlavy som úplne zabudol.
"Nie nepoznám ho. Jedine čo som videl boli jeho krátke vlasy, možno hnedé neviem presne. Bola noc" prejde si rukou po vlasoch. Tak toto je vážne. Už teraz ľutujem toho človeka. Nikto si nedovolí pohnevať syna starostu. Len mne sa to prepečie, ale to len vďaka tomu, že sa poznáme už veky. Zdvihne sa.
"Poď, lebo zmeškáme prvý deň v novom roku. Už sme predsa tretiaci a tí nechodia neskoro" uškrnie sa. Postavím sa a idem za ním. Dnes si nemusím brať nič, aj tak tam nebudem dlho. Dnes je len uvítací deň. Až zajtra začína peklo. Cestou rozoberáme včerajšok až kým neprídeme pred budovu. Sledujeme prvákov ako sa hrnú do školy. Ideme medzi poslednými. Cestou do triedy zahliadnem novú tvár ako vstupuje do riaditeľne. Niekto starší, to nebude prvák. Pokrčím ramenami a idem do triedy. Sadneme si na naše obvyklé miesto. Do radu pri oknách do poslednej lavice. Nikto sa tam neodváži sadnúť. Už nás poznajú veľmi dobre. Zazvoní.
"Tak trieda, vítam vás v novom školskom roku. Už ste tretiaci, čiže ešte jeden rok máte pred maturitou. Nemyslite si, že budete zaháľať. Nechcem na vás počuť žiadne sťažnosti a dobre sa učte. Všetko sa aj tak ukáže na maturite, tam sa s vami nikto maznať nebude. A teraz ticho. Riaditeľ bude mať za chvíľu príhovor." Klasika ako každý rok. Triedna sa ani trochu nezmenila. Šum v triede naruší klopanie na dvere.
"Dobrý som nový študent. Mali by ste ma čakať" ozve sa od dverí. Nevidím kto to je. Počkám si až keď ho triedna pozve dnu. Hneď ako ho moje oči zbadajú zastaví sa mi dych. Čierne vlasy asi 180cm vysoký, náušnice v uchu. Ale najviac ma zaujali jeho oči. Človek by sa v nich mohol utopiť. Viki do mňa drgne lakťom.
"Ten pohľad poznám. Chudák chlapec, už teraz mi je ho ľúto" povie po tichu. Usmejem sa. Pozná ma až príliš dobre. Práve teraz sa stal mojím novým terčom tento nováčik.
"Bude môj" potvrdím Vikiho slová. Ten sa len zasmeje a sleduje nováčika.
"Tak máte nového spolužiaka. Tak sa predstav a potom si sadni do predposlednej lavice pri oknách. Ešte nikto tam nesedí." Triedna vie byť niekedy aj užitočná. Budem ho mať rovno pred nosom. Dobré pre mňa. Zlé pre neho.
"Aaron Bazil. Teší ma" nič viac nič menej a ide si sadnúť. Je veľmi dobre oblečený. Má tmavomodré tričko bez rukávov, tri štvrťové čierne nohavice, sandále a bielu mikinu oviazanú okolo pásu. Nesmiem zabudnúť na čierny šilt, ktorý má štýlovo na krivo nasadený na hlave. Vlasy ma v gumičke a cop ma pohodený na ramene. Čo poviem. Fakt kus. Musím ho mať. Oblížem si pery. Už sa neviem dočkať. Zrazu ma niečo napadne. Otočím sa na Vikiho. Reč riaditeľa v rozhlase ma ani trochu nezaujíma.
"Počuj dúfam, že to nie je ten koho si včera stretol. Tento vyzerá, že sa tiež práve prisťahoval" opýtam sa ho. Istota je istota. Vydýchnem si, keď zakrúti hlavou.
"Nie tento to nie je. Ten koho som videl ja bol nižší a mal svetlejšie vlasy. Ani hlas nemajú podobný" povie. Prikývnem a stočím pohľad späť na chrbát toho nového. Svaly na rukách má dosť viditeľné. Určite posilňuje. Kuknem na okno a skontrolujem svoj odraz. Nevyzerám najhoršie, ale mohlo to byť aj lepšie. Teraz ľutujem, že nemám pri sebe svoju tašku. V nej nosím vždy potrebné veci, aby som svoj vzhľad zlepšil o niečo viac. Trochu sa štipnem do líc, aby chytili farbu a postrapatím trochu vlasy. Musím spraviť dobrý dojem. Prvý dojem je vždy dôležitý a ja si na tom dávam veľmi záležať. Počujem ako sa Viki chichoce. Kopnem ho do nohy. Jeho zakňučanie je balzam pre moje uši. Kuknem na hodiny nad tabuľou. Za päť minút zvoní. Perfektne. Lov začína.

Aaron

Sedím v lavici a čučím z okna von. Keby mi ma Saul k tomu "neukecal", tak tu vôbec nie som. Ale nie, on chce aby som mal maturitu.
"Buď rád, že môžeš chodiť do školy, čo ja by som zato dal" píše mi v denníku. Áno ja viem. Môžem byť rád, že mám čo mám. Ale keď ja školu nemám v láske. Čo by som pre neho nespravil. Je to najmenej čo pre neho môžem spraviť. Aj tak je to všetko moja vina. On je v tom úplne nevinne. Musím prísť s riešením veľmi rýchlo. Už to trvá veľmi dlho. Ruka mi automaticky vystrelí k náušniciam. Je ich päť. Za každý rok jeden krúžok. Zo zamyslenia ma vytrhne zvonenie. Ešte hodinu, keď nám rozdajú učebnice a zoznam toho čo si máme ešte dokúpiť a môžem ísť domov. Som celý nesvoj keď nie je pri mne.
"Ahoj, som Bruno. Ak si dobre pamätám tak ty si Aaron Bazil. Pekné meno. Ty si sa prisťahoval nedávno, že?" ozve sa za mnou. Pretočím očami a ignorujem toho zvedavca. Nestojím o žiadnych priateľov.
"Asi nie si moc spoločenský typ nemám pravdu?" ozve sa znovu. Keď to pochopil, prečo furt otravuje? Naďalej si ho nevšímam. Však jeho to prejde.
"Teba matka neučila, že je slušnosť odpovedať?" usmejem sa. Pokročil. Už vyťahuje moju matku. Fakt chytré.
"No asi nie. Škoda, mal som záujem" povie iba tak náhodou. Tak toto ma zaujalo. Otočím sa. Prejdem ho očami od hlavy až po päty. Hnedé vlasy, modré oči. To sa len tak nevidí. Zaujímavá kombinácia. Vysoký môže byť tak okolo 165cm plus mínus, keď sedí tak sa to ťažko odhaduje. Biela košeľa s rozopnutými vrchnými gombíkmi. Lákavé, žiaľ musím si nechať zájsť chuť. Nemôžem riskovať.
"Ale ja záujem nemám. Nie si môj typ" poviem s dobre nacvičeným pohŕdavým tónom. Tomu čo sedí vedľa neho zabehne pitie a hnedovlások očervenie ako rajčina. Takú odozvu som ani nečakal. Otočím sa späť k tabuli. Zozadu len začujem tiché "to sa ešte uvidí. Bude prosiť, aby som o neho len pohľadom zavadil. Bastard" to posledné zasyčí s takou nenávisťou, že sa musím usmiať. Snáď si nemyslel, že mu padnem k nohám. Saul by mal radosť, keby to videl.


 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Mio Mio | Web | 22. března 2011 v 14:20 | Reagovat

už na něm pracuji

2 Zulík Zulík | 22. března 2011 v 20:47 | Reagovat

chrumkavé :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Layout by Luczaida.blog.cz