III. Kapitola

29. března 2011 v 20:39 | keishatko |  Kliatba

Nevinná prechádzka



Aaron

Pozriem von oknom a všimnem si bielu škvrnu dole pri strome. Zaostrím zrak a zistím, že je to biela lasica. Prišiel ma pozrieť? Aké milé od neho. Určite mu chýbam. Usmejem sa pre seba a začnem sa venovať hodine, ktorá práve začala. Rozdajú nám učebnice, rozvrh a zoznam iných potrebných vecí čo si máme dokúpiť. Ešte šťastie, že s peniazmi si nemusíme robiť starosti. Rodičia nás dobre zabezpečili. Presne ako sľúbili. Konečne je koniec. Vezmem knihy a idem do skrinky, ktorú som dostal. Pozriem na papier, kde mám napísaný číselný kód. Je ľahký. Otvorím skrinku všetko do nej nahádžem a znovu ju zavriem. Číselník na zámku potočím, starý zvyk. Zoznam a rozvrh si strčím do vrecka a ide sa do kníhkupectva. Netrvá dlho a vonku ku mne pribehne biela lasička. Na hrudi má čiernu škvrnku.

"Chýbal som ti?" zohnem sa k nemu a vezmem si ho do rúk. Vyšplhá sa mi na ramená a obmotá sa okolo krku. Teraz vyzerám ako keby som mal kožušinový šál. V tomto teple musím vyzerať ako totálny blázon. Začne mi vrnieť do ucha.
"Áno áno, aj ty si mi chýbal. Musím ešte nakúpiť zošity a písacie potreby, tak si môžeš pospať. Do hodiny by som mal byť hotový." Na súhlas mi oblíže tvár a znova si hlavu položí na tlapičky. O chvíľu spí.
Obchod nájdem rýchlo. Nakúpim všetko potrebné. Skočím ešte do potravín a kúpim všetko čo mi Saul napísal na papier. Keď už mám všetko idem domov. Tam všetko vyložím na stôl a idem k notebooku. Prečítam si včerajší zápis. Zamračím sa. Zas som to spravil. Prečo si to nepamätám? Skopírujem to a vložím na svoj blog trochu v upravenej verzií. Ja a môj nevlastný brat Saul sme prekliatí. Ja som v noci panter a on človek, cez deň som ja človek a on biela lasička, ktorá sa práve zobudila a uteká sa najesť. Premieňame sa s východom a západom slnka. Už to trvá päť rokov. Presne toľko koľko mám krúžkov v uchu. Je to dôkaz toho čo som zbabral.
Nie, je to dôkaz zrady. Zrady môjho najlepšieho priateľa. Každý deň či noc zapisujeme do denníka, ktorý sme založili mesiac po tej udalosti. Nechávame si odkazy na diktafóne a píšeme čo sme ako ľudia zažili. Takto máme aspoň nejaký kontakt.
Po dlhom presviedčaní mi Saul povolil náš život zverejniť na internete. Samozrejme som tam zmenil mená a trochu poopravil obsah. Založil som blog na ktorom to zverejňujem. Máme dosť veľa čitateľov a dosť dobrú kritiku. Už ma oslovili, aby som poviedku vydal ako knihu na pokračovanie. Uvažujem o tom, ale musí mi dať súhlas aj Saul. Keď bude proti odmietnem to. Nechcem aby trpel ešte viac ako musí. Už to je dosť, že mi nevyčíta to čo sa mu stalo. Mám ho veľmi rád.
Toto si nezaslúžil. A on namiesto toho, aby sa na mňa hneval, tak mi tu cez noc varí. Perie mi veci a nakupuje nám šatstvo po nočných obchodoch. Len vďaka nemu neumieram hladom a nechodím ako žobrák. A ešte ma dokopal do školy, aby som si spravil maturitu. Čo by som bez neho robil? Chová sa ako pravý starší brat. Je mi z toho do plaču.

Zatrepem hlavou a začnem písať do denníka, nech má čo čítať. Presne mu opíšem spolužiakovo snaženie. Zasmejem sa pri tej spomienke. Zapípajú mi hodiny na ruke. Ešte mám tri hodiny do premeny. Vypnem noťas a idem sa najesť. Naložím si jedlo na tanier a zohrejem v mikrovlnke. Najem sa a sadnem si k telke. Pozerám do vtedy, kým mi odbíjanie hodín v kuchyni neoznámia, že za chvíľu je čas. Stiahnem všetky žalúzie a vyzlečiem sa do naha. Netrvá dlho a ja sa začnem meniť. Po troch minútach je zo mňa panter a so Saula človek. Začarovaný kruh, ktorý sa neustále opakuje.

Viki

Nie je možné, že som nič nezistil. Otec nevie o nikom, kto by sa nasťahoval s takým zvieraťom. Za posledné dni sa sem presťahoval iba náš nový spolužiak Aaron a ten býva sám. Budem ho musieť navštíviť a zistiť či náhodou niekoho nezatajil. Bruno bol dobre nabrúsený. Ešte nikto sa nenašiel, kto by ho takto pekne odpálkoval. Pre neho je to ešte väčšia výzva. Pozriem von oknom. Zapadá slnko. Pôjdem sa na chvíľu prejsť von. Potrebujem si prečistiť hlavu.
"Idem von," zakričím a už ma nie je. Idem po známom chodníku, ktorý vedie k detskému ihrisku. Zastavím sa na začiatku a pozriem na hojdačky. Už tam niekto je. Pristúpim bližšie.
"Ahoj, teba ešte nepoznám," ozvem sa. Je mi nejako povedomí.
"Ahoj," šepne a ďalej sa hojdá. Ani sa na mňa nepozrel. Sadnem si na druhú hojdačku a začnem sa pohupovať.
"Ty si tu nový?"
Určite je. A mám taký dojem, že je to ten s tým panterom.
"Hm," povie a naďalej ma ignoruje. Postavím sa chytím jeho hojdačku, aby sa zastavila. Konečne zdvihne pohľad. Zastaví sa mi dych. Jeho smutný pohľad mi zobral slová. Zatrepem hlavou, aby som sa spamätal.
"Teba som už videl. Kde máš svojho pantera?" Zavrčím na neho. Prekvapene na mňa pozrie.
"Ah...to si ty...Ari je doma. Prepáč za ten prepad. On sa tak niekedy hrá. Nikomu by neublížil. Je krotký."
"A tomu mám akože veriť?" Pochybujem o jeho slovách. Úsmev, ktorý sa objaví na jeho tvári ma totálne ochromí. Ako sa môže niekto tak krásne usmievať?
"Ver si čomu chceš. On nikomu neublíži. Je vychovaný," tvrdí stále svoje. Zasmejem sa.
"Dobre, ale radím ti, aby sa to už neopakovalo. Som syn starostu a ten nič také netoleruje," upozorním ho. Prečo som mu ustúpil? Inokedy by som toho dotyčného roztrhol v zuboch. To ten jeho úsmev so smutnými očami. Vyzerá, že ho niečo trápi. Kľaknem si a ruky opriem o jeho kolená.
"Som Viktor, ale pre kamarátov som Viki a ty?" Hypnotizujem ho očami.
"Ja...ja...ehm..ja som Saul, teší ma," natiahne ku mne ruku. Usmejem sa nad jeho snahou a ruku prijmem. Má tak hebkú pokožku. Snažím sa náš kontakt predĺžiť, ale keď to začína byť trapné neochotne mu ju pustím.
"Aj mňa teší. Kde bývaš?" Dúfam, že to nevyznelo moc otravne. Chcel by som to vedieť.
"Nepoznám ťa tak dobre, aby som ti to povedal," vráti mi späť. Prikývnem. Patrí mi to. Nemám byť zvedavý. Ale keď ja si nemôžem pomôcť.
"Nechceš sa prejsť? Aspoň ti to tu poukazujem, ak to ešte nikto nestihol," narovnám sa a natiahnem k nemu ruku. Váhavo do nej vloží tu svoju a nechá sa vytiahnuť na nohy.
"Rád. Ešte to tu nepoznám."
Pomaly vykročíme bok po boku a ja mu ukazujem všetky známe miesta. Nakoniec zakotvíme na lavičke v parku so zmrzlinou v ruke. Asi trikrát sa mi ho podarilo rozosmiať. Má tak nádherný smiech. Jeho pery ma lákajú, aby som ho pobozkal. Odolávam. Nechcem ho vystrašiť. Vyzerá, že si prechádza ťažkým obdobím.
"Ďakujem. Bavil som sa, ale už budem musieť ísť," začne sa zdvíhať z lavičky. Klesne mi nálada. Chcel by som s ním byť o niečo dlhšie.
"Aj ja som sa bavil. Stretnem ťa ešte?" Chytím ho za ruku. Hlavu skloní k zemi.
"Neviem či je to správne. Necháp ma zle Viki, ale mám teraz dosť problémov a nechcem ťa do nich zatiahnuť."
"Ja si to uvedomujem a chápem. Len by som sa chcel s tebou sem tam stretnúť a prejsť sa ako dnes," skúsim znova. Prosím nech mi aspoň to dovolí. Je mi s ním dobre. Lepšie ako z hoci kým iným. Nechcem ho stratiť, keď som ho len teraz spoznal. Ovláda ma pocit, že by som ho mal chrániť pred celým svetom.
"Dobre. Ak sa chceš so mnou ešte stretnúť. Budem tu na lavičke po západe slnka za dva dni. Príď ak budeš chcieť," povie a už ide domov. Na konci chodníka mi ešte zamáva a odíde. Sadnem si znova na lavičku a vložím si hlavu do dlaní.
"Čo sa to so mnou deje? Poznám ho len pár hodín a už ho chcem bozkávať. Ja som sa za takú chvíľu stihol zamilovať," skonštatujem. To zistenie ma veľmi nepoteší. Vstanem a idem domov. Musím si o ňom niečo zistiť. Viem aspoň krstné meno. Snáď mi to na niečo bude.


 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Lukash Lukash | Web | 29. března 2011 v 20:40 | Reagovat

super :)

2 ^^Yuminka^^ ^^Yuminka^^ | Web | 29. března 2011 v 20:42 | Reagovat

Máš pěkný dess

3 zuzka zuzka | Web | 29. března 2011 v 20:45 | Reagovat

AHOJ HLÁSNEŠ MI PROSÍM TADY http://lucinka-the-sims-2.blog.cz/1103/fotecky-do-souteze#komentar88582132 JSEM TAM JAKO MELISA RÁDA TI TO OPLATÍM :D JO A BEEEEZVA POVÍDKA

4 Kana~♥~ Kana~♥~ | Web | 30. března 2011 v 14:22 | Reagovat

úžasný, ale....ksakru, kde je pokračování XD honem, jinak nepřežije, vypadá ro dost zajímave a já chcu vědět, jak to bude pokračovat =) prosím, prosím, smutně koukám =)

5 Mio Mio | Web | 30. března 2011 v 17:13 | Reagovat

přihlaš se prosím na blog

6 Lordqaa [ki:ta] Lordqaa [ki:ta] | Web | 31. března 2011 v 16:03 | Reagovat

Ahojky, no nevím jak se ti odvděčit... Napsala jsi mi asi 33 komentářů na web... to prostě, no wow. Za ty povídky, které jsi četla se hrozně stydím- jsou to moje prvotiny a taky to tak vypadá... Hned mám chuť to jít opravit....
Nu každopádně povídka, kde měl Harry dvojče, skončila tak jak skončila... upřímě? Já jsem kdysi dávno zveřejnila i druhý díl. Harry se dostal přes oblouk do dvacet let vzdálené minulosti... no, jdu ty povídky upravit, aby se dali číst :DD A hrozně moc děkuji za komentáře... škoda, že už mi HP nic moc neříká -.-" :(

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama

Layout by Luczaida.blog.cz