VII. Kapitola

26. července 2011 v 11:24 | keishatko |  Kliatba
Túto kapitolu venujem Luella-chan alias Lulí...je to báječná holka, s ktorou sa veľmi dobré kecá...holka ty na to máš. Zbožňujem tvoje poviedky a vďaka tebe som zistila o čo som prichádzala, keď som nevedela čo je K-Pop...teraz slintám nad každým videom, kde je môj nádherný Taemin. Ja ho žerem. Takže Lulí toto je pre teba!!!!

Dobrý plán?



Viki

Teraz vymyslieť dobrý plán. Ako ho len presvedčím, aby nám dal šancu? Bruno a Aaron sú spolu, normálne som bol prekvapený. A to vyzeralo na začiatku, že z toho nič nebude.
Ten plán. K nemu domov ma nepustia. By ma zaujímalo prečo. Možno kvôli tomu panterovi. Kto vie? Neuveriteľné ako rýchlo sa mi ten malý zázrak dostal pod kožu. Pre niekoho iného by som sa toľko nesnažil. Bruno má už zo mňa srandu. On sa má. On má čo chcel. A vyzerá, že mu to prospieva. Kretén jeden. Ako já mu závidím.

Aaron

Už sú to tri dni čo sa Viki trápi, aby prišiel s nejakým riešením a ja som možno na jedno prišiel. Aj keď je to staré klišé, ale za pokus nič nedáme nie?
Po škole ho len tak tak dostihnem, lebo od kedy chodím s Brunom, tak sa nám snaží dopriať súkromie a hneď sa niekam rýchlo vytratí.
"Viki čakaj..." zakričím skôr ako zahne za roh. Bruno na mňa prekvapene pozerá. Ani jemu som nepovedal čo ma napadlo. Nenápadne na neho žmurknem a dám mu pusu. Potom ruka v ruke ideme za Vikim, ktorý nás čaká pri bráne školy.
"Chcel si niečo? Nechcem vás zdržiavať vo vašich radovánkach" povie znudene. Bože už aby bol so Saulom ani z jedným sa to nedá vydržať. Mám čo robiť, aby som sa udržal a cez deň mu jednu neuvalil. Niekedy vie byť fakt hnusný.
"Mám nápad ako to s vami dvoma vyriešiť. Nesadneme si niekam? Ja ti potom poviem čo ma napadlo" ako lusknutím prstov sa Viki rozžiari a hneď nás vedie do známej kaviarne, kde si dáme čokoládový kokteil.
"No už ma nenaťahuj a hovor" poháňa ma. Bruno sa vedľa mňa chichoce a upíja z môjho pohára aj napriek tomu, že svoj má rovno pred nosom.
"Je to jednoduché" poviem a hodím pred neho dnešné noviny. Nechápe. To som si mohol myslieť.
"Otvor na strane 12 a tretí inzerát" napoviem. Kým nalistuje požadovanú stranu a prečíta si inzerát ja dokonale prekontrolujem Brunovi jeho ústnu dutinu.
"Nechápem čo to má s nami čo robiť. Ja nepotrebujem doučovanie cudzích jazykov" začujem. Odtrhnem sa neochotne od tých lákavých opuchnutých pier a pozriem na Vikiho.
"To je inzerát čo pred niekoľkými dňami podal Saul. Potrebuješ k tomu ešte niečo dodať?" čakám asi tri sekundy kým mu všetko dopáli a začne sa nekontrolovateľne usmievať.
"Takže stačí, aby som mu zavolal a zamestnal ho ako doučovateľa? Nie je to až moc jednoduché? Však keď zistí, že som to ja tak nepríde" posmutní.
"Práve preto mu musí zavolať tvoj otecko. Jednoducho povie, že jeho syn je blbí a potrebuje doučiť jazyky. To, že každý myslí na iný typ jazykového doučovania, nie je podstatné."
"Si hlavička Ari. Človek by ani nepovedal, že si taký inteligentný" rypne si moje zlatíčko. Štuchnem ho prstom medzi rebrá. Začne sa vykrúcať a smiať. Zachvíľu ma prosí, aby som prestal. Však ja viem ako ho skrotiť.
"Ale môj otec mi neuverí, že potrebujem doučovanie. Však vie ako sa učím. To nezvládneme." Zas tie pochmúrne myšlienky. Čo som komu urobil? Človek všetko vymýšľal sám.
"Máš niekoho kto by to pre teba mohol spraviť? Proste niekto kto by zavolal a zabezpečil, že to bude mať zaplatené a príde k tebe po západe slnka...chápeš?" Nechám ho nech si to premyslí. Mňa zatiaľ začne zamestnávať nezbedná Brunova ruka, ktorá sa dostala nebezpečne blízko k môjmu rozkroku. Syčivo sa nadýchnem a v poslednej chvíli ho za tú ruku chytím. Nieže by som nemal záujem, ale práve riešime Vikiho a nechcem sa rozptyľovať. Aj keď je to veľmi príjemné rozptyľovanie. Bruno sa nepatrne zamračí a snaží sa svoju ruku z tej mojej vykrútiť. Nemá šancu.
"Miláčik nedráždi hada bosou nohou. Varujem ťa. Inak tvoj panický zadoček zažije dobrodružstvo" šepnem mu varovne do ucha. Prekvapí ma, keď na mňa pozrie s túžbou v očiach a voľnou rukou si nenápadne zakryje hrču, ktorá sa mu začína rysovať na nohaviciach. Zakašlem. Nejako mi vyschlo v krku. Rýchlo siahnem po kokteilu, aby som zahnal sucho v ústach, ale narastajúce vzrušenie to aj tak nezastavilo. Ja toho nechutne vzrušujúceho a diabolsky zvádzajúceho anjelika snáď pretiahnem práve teraz a tu na stole, keď neprestane na mňa tak pozerať. V našom "vzťahu" sme len pri bozkávaní, maznaní a sem tam pri orálnom uspokojovaní. K milovaniu sme sa ešte nedostali. No skôr sa to snažím nejako spomaliť. Viem, že Bruno by mi sex neodoprel, ale ja sa nejako neviem donútiť. Nie že by ma nepriťahoval. Ale čo mu to môžem urobiť? Som prekliaty. Neviem kedy sa nám podarí tú kliatbu prelomiť. Zbožňujem svojho miláčika, nie ja ho milujem. Ale ako sa mu môžem pozrieť do očí a potom sa s ním pomilovať, keď netuším, či ho nebudem musieť opustiť.
"Ari! Ariho volá planéta Zem" zamáva mi miláčik rukou pred očami. Preberiem sa z myšlienok.
"Hm, vraveli ste niečo?" mám aspoň toľko slušnosti, aby som sa zatváril previnilo.
"Vravel som, že jeden kamoš to pre mňa spraví. Niečo mi dlží. Nebude to problém" oznámi mi Viki. S úsmevom mu prikývnem.
"Oki, len nezabudni, že to musí byť po západe slnka. Nie skôr. A nechoď na neho príliš rýchlo inak si ťa podám. Je dosť plachý. Tvár sa najprv, že ti fakt o to učenie ide. O nič viac. Pekne krok za krokom. Rozumel si?"
"Jasné, nepotrebujem tvoje rady, ako ho mám okúzliť. Nechaj to na mňa. Nemusíš sa báť" ubezpečuje ma.
"Tak ok nechám to na tebe. Ale varujem ťa. Zlom mu srdce..."
"...a ty mne chrbticu. Viem viem, už si mi to hovoril. Som si toho vedomí" mávne rukou.
"Tak dobre. Zatiaľ sa maj" rozlúčime sa s ním a ideme smer park.

Bruno

Prechádzam sa s Arim po parku a rozmýšľam, kde som urobil chybu. Žeby som nebol pre neho až tak príťažlivý? Možno si myslí, že nemám žiadne skúsenosti, alebo že by si myslel, že ich mám až moc? Ja sa v tom nevyznám. Nechápem prečo sa so mnou nechce pomilovať. Však všetko nám ide dobre. Skvele sa doplňujeme. Možno je to preto, čo povedal Miky? Že by mu predsa len veril? Mal by som sa ho opýtať, ale ako začať? Začína ma bolieť z toho hlava.
"Zlatíčko deje sa niečo? Vyzeráš smutne" pozrie na mňa Ari starostlivo a dovedie ma k lavičke, kde si sadne a mňa si stiahne do lona.
"Vieš Ari. Ja neviem ako začať. Nepáčim sa ti už?" opýtam sa opatrne a študujem trávu na zemi. Nemám odvahu sa mu pozrieť do očí. Nechcem vidieť tú krutú pravdu v jeho očiach. Cítim ako mi prstami chytí bradu a donúti sa na neho pozrieť. V jeho očiach vidím starosť a nehu.
"Ako si na to prišiel hlupáčik? Ako by sa mi nemohol páčiť? Tvoje vlasy sú ako jeseň. Svieže a jemné ako čerstvo napadané lístie. Tvoja pleť je jemná a hladká ako detská pokožka. Tvoje oči. Tie sú snáď najkrajšie. Dokázal by som sa v nich utopiť. Vidím ti cez ne priamo do duše. Bruno si nádherný. Ako ťa len mohlo napadnúť, že nie si pre mňa príťažlivý?" Jeho slová mi priviedli mravčenie v brušku. Mám čo robiť aby som sa nerozplakal.
"Tak prečo ma stále odmietaš? Prečo sa so mnou nechceš milovať?" a je to vonku. Vyslovil som to. Cítim ako mi po lícach tečú slzy. Schovám si tvár do jeho ramena. Už som sa dosť ponížil. Ari ma začne hladiť po chrbte. Pomaly sa upokojím a utriem si slzy. Bože to bol trapas. Teraz sa mi určite vysmeje. Opatrne sa na neho pozriem. Ani sa naše oči nestihnú stretnúť a moje pery sú uväznené pod Ariho. Bozkáva ma jemne. Opatrne. S láskou. Dokážem to vycítiť. Ešte nikto ma tak nebozkával. Vsaje najprv horný ret a potom dolný, pri čom ma do neho mierne uhryzne. Zakňučím mu do úst. Jazykom mi poláska poranené miesto. Vzdychnem a mierne pootvorím ústa. Berie to ako povolenie a jazykom vkĺzne dnu. Neviem ako to robí, ale vždy keď sa naše jazyky stretnú, tak mám dojem akoby mi v hlave vybuchla bomba. A pred očami mám hviezdičky. Ako v tranze mu omotám ruky okolo krku a otočím sa tak, aby som sedel obkročmo na ňom. Cítim jeho erekciu ako sa obtrie o tú moju.
"Ari..." vydýchnem, keď sa od seba odtrhneme.
"Zlatíčko. Neviem ako by som ti to povedal. Nie je pravda, že by som sa s tebou nechcel milovať. Chcel a to si nevieš predstaviť ako veľmi. Sám cítiš ako ma dokážeš vzrušiť" na dôkaz sa znova pohne, aby sme sa o seba obtreli.
"Tak potom prečo?" nechápem to.
"Nevieš o mne všetko Bruno. Mám tajomstvo, ktoré ti nemôžem povedať. Tak veľmi by som chcel ale neviem ako by si to zobral. Nie je to niečo s čím sa stretávaš každý deň" vydesene na neho pozriem. Čo by mohol mať za tajomstvo?
"Si chorý? Máš HIV alebo AIDS? Povedz ja to pochopím. Spolu to zvládneme" snažím sa hovoriť pokojne, ale vo vnútri sa celý trasiem. Len nech to nie je nič vážne.
"Nie neboj. Nie som chorý ani neumieram. Ale je tu niečo...ja neviem ako by som ti to mal povedať..." cítim ako je nervózny. Nič z toho čo hovorí nedáva zmysel. Skúsim šťastie. Pri najhoršom ma pošle preč.
"Milujem ťa" poviem pevne ako mi to situácia dovolí. Ari na mňa vytreští oči. Keby som sa nebál, tak sa začnem aj smiať.
"Bruno, kriste...čo to hovoríš...myslíš to vážne?" On to snáď nemyslí vážne. Ako sa ma to môže pýtať? Nestačí, že sa tu červenám ako panna.
"Áno myslím to vážne. Milujem ťa. Pri tebe sa cítim bezpečne, milovaný, jedinečný. Proste výnimočný a ten pocit je skvelý. Mám motýle v podbrušku, keď si na blízku a keď ma bozkávaš podlamujú sa mi kolená. Keď zaspávam myslím na teba a ráno vstávam s tým, že aké by to bolo keby som sa zobudil vedľa teba" celý čas čo som hovoril sa mu uprene pozerám do očí. Pri posledných slovách sa mu v očiach mihne tieň.
"Zlatíčko, vieš že tieto slová čo si povedal mi zahriali srdce. Fuj už rozprávam ako nejaký pobláznený romantik. Ale čo, nech som. Bruno aj ja ťa milujem. Si arogantný, namyslený a nechutne rozkošný keď sa hneváš. Dokázal by som ťa rozmaznávať celé hodiny, len aby si bol šťastný." Srdce mi zaplesá šťastím. On ma tiež miluje. Išiel by som s ním aj do pekla, keby mi to zopakoval ešte raz.
"Povedz to ešte raz" požiadam. Hodí po mne ten nádherný úsmev.
"Milujem ťa. Mám ti to aj nejako dokázať?" pošepká mi do ucha a hneď nato sa mi zahryzne do lalôčika. Telom mi prejde triaška.
"A ako by si mi to chcel dokázať?" šepnem mu na späť. Prosím nech odpovie to čo si želám najviac.
"Čo tak napríklad tak, že ťa pomilujem až do bezvedomia?" povie mi chrapľavým hlasom. Viem, že je vzrušený. To aj ja. Horúčkovito rozmýšľam kam by sme mohli ísť.
"U nás sú naši, tam nemôžeme. Tak kam?" spýtam sa nedočkavo. Ari mi dá poriadneho francuzáka a postaví ma na nohy.
"Pôjdeme ku nám. Nikto tam teraz nebude" povie a začne ma ťahať jedným smerom. Ešte som u neho nebol. Som nervózny. Konečne sa pomilujeme a ešte k tomu uvidím kde býva.


 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lulí (Luella-chan) Lulí (Luella-chan) | Web | 28. července 2011 v 15:19

Muííííííííííí tak jsem si to konečně přečetla...ňaháá to bylo sladké....ten konec...takovej...ňuňu...kyááááh.....fakt se mi to líbilo...hlavně se těším na další dílek...muhehehehehe.....a děkuju za věnování...fakt mo moc moc děkuju :D

Komentáře jsou uzavřeny.


Aktuální články

Reklama

Layout by Luczaida.blog.cz